Z nadčasových myšlienok

Z nadčasových myšlienok

Kto stojíš u vesla, hľaď vážne svojho diela,
a ubi v sebe hriech a márnivo pŕs nedmi,
na plti tejto, vieš, sme rodinôčka celá,
a za jej cestu si nám ty dnes zodpovedný.

Znaj vládnuť nad prúdmi, čo kypiac hučia nadol,
znaj – kde sa rozlejú, i kde sa brehy stiesnia,
máš česť – však beda ti, ak s´vopred nedohliadol,
kde striehne Margita, kde hrozivo čnie Besná!

A sto ráz beda nám – nám bezmennným a malým,
ich mienka nemá slov a slovo nemá vlády,
ak brvná rozsype tvŕdz utajených skalín
a biedne utonie i ten náš náklad drahý!!

Kto stojíš u vesla – hľaď!! časy sú tak kruté!
A v sparných diaľavách tak mnohá hrozba drieme,
buď múdry v hĺbkach, buď silný na zákrute,
a mysli na seba – až šťastne pribijeme!!!

„Najväčšie tragikum človeka je hlúposť, za ktorú nemôže a najťažší hriech páchajú tí, ktorí vedia o tom a biedu túto vypočítave využijú.“

(z prózy Najväčšie tragikum a najťažší hriech)

Nie, skok ten dravý
svet biedny nenapraví!
Na hroboch nevinných šťastie?
Nie! Pomsta rastie!
Svet hľadá seba,
pokoja, chleba,
nie jatky tiel,
bôľ – v tvár čo šľahá:
z vraha – oh, z vraha
nebude nikdy Spasiteľ!

“Rád by som ešte povedať svojim: nerôzniť sa nábožensky a nebiť sa. Azda sa mi to podarí.”

 (V článku Martin Rázus o svojom diele, Slovensko 1936)

Prasce moje prasuliatka,
keď už svitla doba nová,
upovážte môjho slova: -
nehryzte sa, nestrkajte
všetky nôžky do válova!

..."Všetci sme boli pekní, všetci rovnako bohatí, všetci istí, že sa nám túžby raz splnia, lebo sme boli nevinní a mali sme sa radi.
- Hej kamarát! Čia je táto hora?
- Vrbická - znela odpoveď.
- Aká Vrbická, ty blázon!
- Teda čia, keď vieš?
- Nuž naša! Naša. Hej, naša, naša - naša! - radostne sa všetci rozkričali. Vtedy sme ešte nevedeli ako je svet podelený a pokrájaný."

(Demänovský raj)

Šovinizmus
Hlúpa nemoc-choroba,
aspoň ja tak ponímam:
ohyzdou bola Maďarom,
nepristane ani nám!

Kto však vyšiel z chalupy (…) učil sa, videl svet a nestratil srdce – ten vie! (…) Jemu národ nezačína sa od ministrov a županov, ako ani cirkev nie od biskupských rezidencií – ale od slovenských chalúp, kde je počiatok všetkého. Nevie pochopiť demokraciu tejto republiky, čo vie spokojne deliť od miliónových súm počnúc nadol svojím hodnostárom, vymýšľa všelijaké reformy – ale nestačí zájsť k tým, od nich mala svoju ochrannú prácu započať. (…) A tie chalupy hľadia na dolinu – na autiaky, fŕľajúce po hradskej – hore-dolu. Kvet sa im osýpa pod krovami, biely kvet – v oknách kvitnú muškáty, ale v dušiach rastie nedôvera a zášť.