196. výročia narodenia Janka Kráľa

24.04.2018

KAPITÁN DOBROVOĽNÍCKEHO VOJSKA JANKO KRÁĽ

DANIELA FIAČANOVÁ

 Janko Kráľ mal 23 rokov, keď v roku 1845 vyšla v Štúrovom  Orle tatranskom báseň Orol s úvodnou strofou „Vyletel orol ponad zem vysoko...“ a trpkým konštatovaním: „Nie mne súdené v domácom pokoji časy prežívať života tichého...[1] Báseň je akoby autoportrét znamenitého tvorcu slovenskej poézie v naozaj výnimočných okolnostiach vzniku i rozkvetu slovenského literárneho romantizmu. Životný a tvorivý príbeh jedného z najvýraznejších slovenských básnikov sa odráža  vo veršoch básne, plných búrlivého nepokoja i odhodlaného zápasu, nádherných farebných akordov, objavených v spriaznení s preciťovaním  prírodných živlov, naplneného a znásobeného sociálnym cítením a odhodlaním bojovať za lepšiu budúcnosť nášho zdeptaného ľudu.

Janko Kráľ patril medzi najvýznamnejšie osobnosti kultúrneho života v čase národného obrodenia. Jeho život a dielo sa viaže na zložité obdobie slovenských dejín a dejín mesta Liptovský Svätý Mikuláš. Mesto-rodisko a s ním celý Liptov zohrávali v dobe národného formovania závažnú úlohu, za ktorú vďačili jednak starším kultúrnym tradíciám, jednak osobnostiam, ktoré svojou literárnou, kultúrno-organizačnou činnosťou zasiahli do celonárodného pohybu. Určujúcim činiteľom pri životnom profilovaní Janka Kráľa bola jeho zrastenosť s konkrétnym priestorom ako aj širším svetom a snaha pozmeniť ho v zmysle dobových pokrokových ideálov. Chcel  meniť svet či aspoň život  národa a ľudu, vymaniť ho zo stáročnej  poroby, dať mu krídla orla, krídla voľnosti a veľkosti.

Rodostrom Kráľovcov

Janko Kráľ sa narodil 24. apríla 1822 v Liptovskom Svätom Mikuláši. V Liptove sa zvykne  hovoriť, že sa narodil na  Dzúra alebo Ďura. Pochádza z rodiny mäsiara a krčmára Jána Kráľa a Žofie Šľachtovej, zemianky z Vrbice. Krstnými rodičmi mu boli Jozef Dobek, kotlár a Mária Anna Festová, spišská Nemka, manželka mikulášskeho mydlára Ondreja Hoffmana, člena rodiny neskorších miestnych lekárov a lekárnikov Hoffmanovcov.[2]

Rodostrom Janka Kráľa z otcovej i matkinej strany je veľmi zaujímavý.[3] Predkovia z otcovej strany boli poddaní hrádockého panstva na majetkoch zemepána Martina Ostrožica, ktorému patrilo aj Iľanovo a Ploštín. Tu žili a pracovali Ján, Juraj, Mikuláš a Ondrej Kráľ. Jurajovi Kráľovi a Žofii Obrcianovej sa narodil roku 1700 ako najmladší z detí syn Martin. Krátko po obesení Jánošíka sa Martin vyučil za kožušníka (kušniera). Dvadsiateho šiesteho decembra 1727 ho mikulášski cechoví majstri prijali do cechu. Od týchto čias pokračuje rod mikulášskych Kráľovcov.

Prastarý otec Janka Kráľa Martin sa oženil s Annou Moravčíkovou a mali spolu 3 synov a 3 dcéry. Všetci synovia – Ján, Juraj, Michal, pokračovali v kušnierskom remesle a dcéry sa vydali za remeselníkov do Mikuláša a Demänovej. Starý otec Janka Kráľa, Michal, sa oženil s Annou Augustíni, dcérou mikulášskeho garbiara a čižmára. Michal Kráľ sa čoskoro stal cechmajstrom kolégia kušnierov. Po ňom prevzal notárstvo a cechmajstrovstvo synovec od brata Jána – Adam Kráľ, neskorší mikulášsky richtár. Všetci Kráľovci boli majetnými mikulášskymi mešťanmi.

Starý otec Michal Kráľ a Anna Augustíni mali spolu 7 detí. Troch synov a štyri dcéry, z ktorých  sa dospelosti dožili len Jankov Kráľov otec Ján a 3 básnikove tetky – Anna, Zuzana a Eva. Anna sa neskôr vydala za Martina Benku, Zuzana za Jána Krausa, Eva za Samuela Bittnera.

Rodostrom z matkinej strany je tiež zaujímavý. Šľachtovci pochádzali zo zemianskej kúrie zo Zádieľu pri Sielnici a Prosieku. Keď schudobneli rozišli sa do Černovej, Okoličného, Malatína  i Liptovskej Kokavy. Práve z tejto kokavskej  vetvy pochádza básnikov starý otec vrbický  kožušník  Martin Šľachta alias Zemaník de Zadiel. Oženil sa s Magdalénou Pálkovou z Vrbice. Príznačné označenie „Zemaník“ vzniklo iste pre schudobnenie tohto zemianskeho rodového konára. Martin Šľachta a Magdaléna Pálková mali spolu 7 detí. Žilo 5 dievčat a 1 syn. Syn Martin bol ženatý so Zuzanou Luchsovou, najstaršia  dcéra  Anna bola vydatá za Martina Pálku z Vrbice, Zuzana sa vydala za Juraja Lichardusa alias Betkes na Nižný Hušták, Mária sa vydala za Jána Stodolu do Vrbice, Eva bola vydatá za brata Martina Stodolu z Vrbice. Toto je Stodolovská vetva rodiny.  Posledná z dcér, menom Žofia, bola matka Janka Kráľa. Všetky vymenované rodiny boli viacdetné a tak mal Janko Kráľ po matke približne 19 a po otcovi asi 10 bratrancov a sesterníc. S nimi spolu rástol, hrával sa a chodil do školy. Rané detstvo prežil v tejto širšej rodine.

Otec, Ján Kráľ, mäsiar a krčmár, bol dvakrát ženatý. Prvá manželka Anna Mária Hlaváčová sa pravdepodobne sa utopila vo Váhu. Okolnosti jej smrti zostali neobjasnené. Zanechala dcéru Máriu. Otec sa oženil druhýkrát a z tohto manželstva vzišlo päť detí, z ktorých najstarší bol práve Janko. Prvé štyri roky detstva vyrastal len s nevlastnou sestrou Máriou, neskôr pribudli štyria vlastní súrodenci – Terézia, Jozef, Ondrej, Adam. Sestra Terézia zomrela 6-ročná, brat Jozef ročný v priebehu dvoch mesiacov v roku 1825. Sestra Mária rýchlo odišla z domu, pretože ju vydali, keď mala 13 a pol roka za remeselníka Mateja Volku na Vrbický Hušták. Starých rodičov od Kráľovcov už nepoznal a starí rodičia od Šľachtovcov umreli, keď začal chodiť do školy. Už v rannej mladosti zažil veľa smútku a azda preto tak veľmi miloval svoju jemnú, nežnú matku Žofiu.

Čas mladosti a dozrievania

Z dostupných životopisov poznáme, že rodina  Kráľovcov mala dom na námestí v Liptovskom Svätom Mikuláši.4 Rodina vystupovala ako sebavedomá a vedela sa postaviť zoči-voči krivdám. Zachovalo sa ústne podanie profesora Jána Volku Starohorského, ktorý od svojej matky, netere Janka Kráľa a svojho starého otca, švagra Janka Kráľa počul, že rodičia Janka Kráľa boli národovci, ľudomilovia. V rodinnej pamäti sa tradovalo, že preto vraj nenagazdovali veľa, lebo mnoho porozdávali medzi ľud. Takáto rodinná klíma pôsobila i na utváranie charakteru mladého básnika.

Okrem rodinných väzieb formovalo budúceho básnika i širšie prostredie a atmosféra rodného mesta. Liptovský Svätý Mikuláš, na rozdiel od iných slovenských miest, nespĺňal podmienky, aby mohol mať vyššie latinské školy a s tým súvisiaci širší okruh inteligencie, no iné priaznivé okolnosti ho predurčili, aby zaujal v prvej polovici 19. storočia čestné miesto medzi ostatnými mestami na Slovensku. Mesto bolo župným sídlom, pôsobilo tu župné úradníctvo, ale pre rozvoj mesta ako jedného zo stredísk národného života zohrával rozhodujúcu úlohu jeho remeselnícky a maloroľnícky charakter.

Tolerančný patent (1781) mal priaznivý účinok na rozvoj kultúry a školstva. V meste žila tradícia Juraja Tranovského a jeho Cithary sanctorum, ktorá sa stala prameňom úcty k národnému jazyku. Žila tu tradícia kuruckých povstaní a tradícia Juraja Jánošíka. Životopisci básnika zhodne konštatujú silný vplyv práve jánošíkovskej tradície. Básnikovo detstvo a mladosť výrazne ovplyvnili aj kultúrne, osvetové a literárne úsilia osobností, ktoré pôsobili a tvorili v meste. Vzorom pre Janka Kráľa bol Matúš Blaho, rodák z Bystričky v Turci, evanjelický farár a. v., náboženský spisovateľ, osvietenský filozof, zakladateľ homiletickej literatúry, ktorý ho krstil, aj vyučoval. Od neho si osvojil sociálne cítenie.

Základné vzdelanie získal vo vrbickosvätomikulášskej škole. Vyučovali ho Štefan Bubela, učiteľ a organista, rodom z Moravy. Rektor školy Jozef  Plech, pôvodom z Oravy, prišiel do Liptovského Mikuláša z Viedne a vyučoval latinčinu. Zo vzácnych cirkevných kroník sa dozvedáme, že uvedení učitelia požívali veľkú úctu rodičov a vrchnosti.5 Vyjadrovali sa o nich ako o najprednejších, najjasnejších, najúžasnejších mužoch mesta. Keď vyrastal Janko Kráľ, mal v rodnom meste k dispozícii známu požičovaciu bibliotéku Gašpara Fejérpataky-Belopotockého. Pod jeho vedením pôsobilo v meste od roku 1830 aj Slovenské ochotnícke divadlo. Cieľom obidvoch aktivít, na tú dobu prelomových, bola cieľavedomá národnobuditeľská, výchovno-osvetová práca. Podľa zachovanej korešpondencie môžeme predpokladať, že i Janko Kráľ bol členom divadelného spolku. Divadelné hry sa v tom čase nacvičovali a hrávali aj  v škole, pretože i jeho učiteľ Štefan Bubela bol chýrnym hercom.  Za priamej podpory Janka Kráľa vznikla v meste i Čitáreň knižnice divadelných ochotníkov. Poznáme aj jeho neskoršie aktivity v prospech divadla. Agitoval ľudí, aby okrem iného prispeli aj na české národné divadlo.

Chlapi zvyčajne odchádzali na ďalšie štúdiá do iných miest  po konfirmácii, vo veku 13 až 14 rokov. Janko Kráľ pokračoval v štúdiu a dokončil vyššiu školu v Šajavskom Gemeri, kam chodievali liptovskí, oravskí i turčianski študenti. Tu sa naučil nielen po latinsky a získal prvé znalosti z diel rímskych klasikov, ale osvojil si aj maďarčinu potrebnú pre budúcu kariéru. Podobne bola potrebná i znalosť nemeckého jazyka a v tom sa odišiel zdokonaľovať do Levoče, kde študoval na lýceu. V lýceu je zapísaný pod číslom 2846 ako rhetor novitius a alumnus.6 V Levoči ho učili výborní učitelia. Ján Pavol Tomášik, brat Samuela Tomášika, prednášal dejepis a zacvičoval študentov do poézie a prozódie, rétoriky a poetiky, interpretoval s nimi klasikov, cvičil študentov v latinskej a maďarskej štylistike Tu v druhom roku štúdia napísal Janko Kráľ prvú latinskú prózu a prvé latinské hexametre. Učiteľ a slovenský levočský kazateľ Michal Hlaváček vyučoval študentov francúzsky i anglický jazyk. Čítaval s nimi monológy z diel Shakespearea, ktoré Janko Kráľ vedel naspamäť po celý život. V Levoči po skončení dvoch rokov rétoriky a poetiky prešiel  v sekunde  do takzvanej prímy, do tried filozoficko-teologických. Okrem teológie a filozofie sa  v týchto triedach vyučovala matematika a fyzika, prírodopis, právo, gréčtina, angličtina, francúzština a čeština, logika, metafyzika, dejepis, zemepis.

Spolužiakmi mu boli napríklad Janko Francisci, Janko Kalinčiak, Ondrej Lanštiak, Samo Vozár, Jozef Jančo a iní. Do rodného mesta sa vracal cez prázdniny (vakácie). Od roku 1837 v Liptovskom Mikuláši účinkoval Michal Miloslav Hodža ako evanjelický farár a. v., s ktorým sa spriatelil, a jeho prostredníctvom sa tiež zoznámil  s Ľudovítom Štúrom, keď v roku 1841 navštívil Liptov.

V novom školskom roku začal po prázdninách študovať teológiu a právo v Kežmarku. V matrike žiakov kežmarského lýcea v školskom roku 1841/42 je zapísaný pod číslom 12. Tu sa spriatelil s Petrom Michalom Bohúňom, v tom čase poslucháčom právnickeho kurzu na kežmarskom lýceu, ktorý je zapísaný pod číslom 16.7 V Kežmarku bol jeho profesorom historik a estét Ján Benedikti Blahoslav. V roku 1842 vydali Jankovi Kráľovi vysvedčenie profesori Benedikti, Lorincz, Stenzell a to ho oprávňovalo na ďalšie štúdium v Bratislave. V rokoch 1842 až 44 študoval na evanjelickom a. v. prešporskom lýceu, kde okrem iných výborných profesorov vyučoval v tom čase i Ľudovít Štúr.

Domov do rodného mesta sa vracal na letné prázdniny alebo, ako hovorí  legenda o Kráľových náhlych útekoch domov, pravdepodobne i častejšie. Vraj keď sa mu zacnelo po dobrej vzácnej matke alebo zatúžil po Tatrách, nehľadel, či je deň či noc, pustil sa rovno cez hory domov, také silné puto ho viazalo s rodiskom. Sám o sebe rád hovoril, že je rodom Lipták. V Bratislave sa Janko Kráľ stáva už známym básnikom. Ľudovít Štúr ho v prednáškach dával za vzor ako básnika – napodobňovateľa slovenskej a slovanskej ľudovej piesne. V roku 1843 prežil Janko Kráľ osudovo ťažké chvíle. Tešil sa z rozhodnutia povýšiť slovenčinu na spisovný jazyk. Bol svedkom inkvizície nad profesorom Jurajom  Palkovičom, Ľudovítom Štúrom, Jánom Franciscim a Jánom Kalinčiakom. Reagoval burcujúcimi básňami. Zachovaná legenda hovorí, že počas najväčšieho lejaku, keď burácali hromy a oblohu pretínali blesky, prechádzal sa po brehu Dunaja a práve vtedy tvoril. Na Nový rok 1844 po zložení polročnej skúšky si prevzal vysvedčenie, a hoci mu na dokončenie teológie chýbal už iba polrok, na protest proti odstráneniu Ľudovíta Štúra z katedry odišiel domov do Liptovského Mikuláša. V auguste 1844 sa v rodisku aktívne zapojil do organizovania a založenia spolku Tatrín, predchodcu Matice slovenskej. Bol „stálcom, čiže riadnym, platiacim členom Tatrína.8

V tom istom roku 1844 pripravil a vydal Jozef Miloslav Hurban druhý ročník almanachu Nitra. Mladí štúrovci ho považovali za úspech nového spisovného jazyka i nového básnického myslenia. Uverejnených osem  básní Janka Kráľa ho zvečera do rána zvečnilo ako najvýraznejšieho básnika slovenského romantizmu.

 Rušné dni dospelosti 

To, o čom ako básnik písal vo veršoch, to chcel aj v živote uskutočniť. Doma v Mikuláši často navštevoval Michala Miloslava Hodžu, ktorý sa stal predsedom (prednostom) spolku Tatrín. Spolu s Gašparom Fejérpataky-Belopotockým chodili na výlety do Tatier a do Demänovských jaskýň.9 Práve Belopotocký ukázal Jankovi Kráľovi súdne župné spisy o výsluchu Jánošíka, keď v tom čase pripravoval koženú väzbu dokumentov a nabádal básnika, aby zbieral informácie o Jánošíkovi. Janko Kráľ sa vydal po stopách Jánošíka. Putoval do Malého Hontu –  do Kokavy, Klenovca, taktiež do Terchovej a zapisoval si všetko o Jánošíkovi.
Pravdepodobne na jar a v lete v roku 1845 a potom opäť v roku 1846 putoval Kráľ po Dolnej zemi. Bádania literárnych vedcov a životopiscov sa nezhodujú, pretože sa nezachoval žiaden itinerár a o jeho putovaní sa tradujú rôzne varianty.10 Všade si zapisoval ľudové tradície. Navštevoval svojich priateľov a spolužiakov, predovšetkým v záujme činnosti spolku Tatrín. Koncom júna 1845, ako sa dozvedáme zo zápiskov Fiodora Vasilieviča Čižova, sa nachádzal medzi Srbmi a dolnozemskými Slovákmi. F. V. Čižov sa s ním stretol u srbského metropolitu Jozefa Rajačića a jeho tajomníka archidiakona Nikanora Milutina Grujića. Stretnutie malo veľmi živý priebeh. Janko Kráľ s F. V. Čižovom navštívil i krušedolský, grgetegský a remetský kláštor. Spolu sa zúčasnili i na pravoslávnej liturgii, ktorú slúžil metropolita Rajačić. Z osoby metropolitu, ktorý sa so záujmom o slovenské záležitosti a aktuálne udalosti tvoriaceho sa národného života rozprával s Jankom Kráľom, vyžarovali tichosť a pokoj. Vypytoval sa ho na spolky miernosti a dlho sa spolu rozprávali o protestantizme. Janka Kráľa prijali v prostredí južných Slovanov ako brata –  Slovana s jeho nadšenými prekrásnymi a šľachetnými nádejami. Informoval o Tatríne, jeho cieľoch a plánoch. Poukázal na to, že materinský jazyk je jedným z najspoľahlivejších prostriedkov na obrodenie národnosti. Podarilo sa mu získať za zakladajúceho člena „stálca“ aj metropolitovho tajomníka archidiakona Grujića, ktorý sa práve zásluhou Janka Kráľa stal neskôr i členom Matice slovenskej.

Z Dolnej zeme sa vrátil na Slovensko, ale náhle opäť zmizol – podľa tradovanej legendy, v ktorej je však iste veľa pravdy – až do Turecka a do Besarábie. Údajne bol aj vychovávateľom v rodine pravoslávneho popa. O jeho pobyte na Slovensku máme spoľahlivé správy až z leta 1847. Dvadsiateho prvého augusta 1847 mu zomrela matka, ktorú v Mikuláši pochovával Michal Miloslav Hodža, ale nevieme presne, či jej básnik bol na pohrebe. Spochybňuje to vzdialené echo v jeho básni Návrat, v ktorej sa vyznáva zo smútku prameniaceho z toho, že nebol pri matkinej smrteľnej posteli ani pri jej ukladaní do hrobu. Z jeho následnej korešpondencie cítime, akoby sa nepohodol s rodinou a z Liptova odišiel do Pešti, kde pracoval v advokátskej kancelárii Alexandra Vrchovského až do výbuchu revolučných udalostí v roku 1848.

Revolučný výbuch ako svitanie nad krajinou

V Pešti žil Janko Kráľ utiahnuto. Jeho priatelia si prekvapení takýmto správaním písali, že sa neprestal náhle strácať a túlať sa, neskoro sa vracať, strániť sa spoločenského kaviarenského života slovenských študentov či aktivít ich krúžku v národnom duchu. Vrchovský prezradil priateľom, že pristihol Kráľa, ako páli pri sviečke svoje rukopisy, je napätý a žije akoby v očakávaní veľkých udalostí.[4]

Keď sa v Pešti rozhoreli revolučné udalosti a ulice mesta zaplavili  tisícové zástupy, pridal sa k nim.  Janko Kráľ podľa rodinnej tradície bol vraj prítomný scéne, keď Petőfi v kaviarni Pilvax recitoval pieseň Hor sa, Maďar! [5] Jej obsah a piesňový rytmus prebásnil v slovenskom variante Ján Botto do Hor sa, Slovák!, ktorá v tisícoch prepisov kolovala medzi slovenskými študentmi najprv v uliciach Pešti a Budína,  ale o pár dní i v slovenských mestách.[6]

 Po prvých dňoch revolúcie v Pešti, ešte vo Vrchovského kancelárii, napísal prvých osem dvojverší básne, ktorú nazval Krajinskou piesňou a do podtitulu uviedol Veselo sa spieva. Už v prvom verši oznamoval príchod nových časov a možností a prirovnával ich k svitaniu: „Nad našou krajinou započalo svitať, bračekovci, poďme slobodu si pýtať.“

Jeho báseň je v slovenskej literatúre jednou z prvých umeleckých  reakcií na vypuknutie revolúcie a stala sa nielen symbolom revolučného nadšenia, ale predovšetkým výraznou občianskou reakciou básnika. Jeho verše sú burcujúcou výzvou k aktívnemu zapojeniu sa do diania, do boja za slobodu, v ktorom spoločne „naperme každému, kto nás bude tlačiť“. Netreba sa báť, lebo naše právo na slobodu je  spravodlivá vec.[7]

Kráľ sa hneď ponáhľal najbližšou cestou na Slovensko a aktívne veršami i zbraňou búri hontiansky poddaný ľud do povstania proti feudálom. Už 25. marca bol v Dolných Príbelciach, kde sa s notárom, učiteľom a básnikom a prispievateľom do Štúrom vydávaných novín Jánom Rotaridesom, svojím priateľom, snažili oznamovať ľudu koniec robôt a znenie nových zákonov. Pridávali sa k nim miestni obyvatelia, ktorí pod vplyvom slov pána učiteľa Rotaridesa a básnika pálili v strede dediny urbárne knihy, dávali zvoniť na poplach a na koňoch búrili i po okolitých dedinách. Janko Kráľ žil štyri dni najaktívnejším výbojom, až ho stotina privolaného vojska chytila a takmer aj popravila. V roku 1848 Janko Kráľ prežíva najrušnejšie dni svojho života v okovách, v žalári v Šahách a neskôr v Pešti. Správa o jeho uväznení prišla do Liptovského Mikuláša 2. apríla 1848 a ihneď sa začali na fare u Michala Miloslava Hodžu prípravy na jeho oslobodenie. Najvzácnejší dokument z tohto obdobia zverejnený 10. mája 1848 –  Žiadosti slovenského národa – prvý slovenský politický program Slovákov, obsahuje ako samostatný bod číslo 12 požiadavku oslobodenia buričov z Príbeliec. „Poneváč slovenský básnik a spisovateľ Ján Kráľ i so svojím priateľom Rotaridesom, učiteľom v Príbelciach, do ťažkieho väzenia v Šahách zatvorení sa preto, že ľud slovenský v Príbelciach pred verejne oznámeným zákonom ku hájeňú jeho slobôd povzbudzovali – z tej príčiny žiadame, aby títo, len preto, nevinní väzňovia a zástupcovia i rozširovatelia občianskej slobody čím skôr na slobodu vypustení boli“.[8] Prešlo však ešte dlhých deväť mesiacov, kým sa tak stalo.

 

Kapitán dobrovoľníckeho vojska

Aktívna účasť na boji za slobodu sa pre Janka Kráľa a jeho druha Jána Rotaridesa skončila skôr, ako sa väčšina iných vôbec do tohto boja stihla zapojiť. Uväznenie v posledný marcový deň roku 1848 a nasledujúce prikovanie v žalári mu zabránili vstúpiť do vojska slovenských dobrovoľníkov. Anabáza po žalároch sa skončila až 5. januára 1849 vyslobodením v Pešti. V zúboženom stave „... v posteli ležal s odretými členkami a nohami od ťažkých pút[9] a potreboval takmer mesiac na zotavenie, aby sa vládal dostať domov. Nie každý však mal také šťastie a dožil sa vyslobodenia z väzenia. Ešte v žalári a potom po oslobodení sa dozvedel o osudoch, väznení  a smrti svojich lyceálnych spolužiakov Karola Holubyho, Ľudovíta Šuleka a Vilka Šuleka. Zúčastnil sa na ich slávnostnom národnom pohrebe a venoval im elegicky, kriticky a invektívne ladenú báseň Duma dvoch bratov.[10]

V neprehľadnej situácii sa mu podarilo dostať do rodného mesta. Telesne i duševne poznačený väznením vrátil sa 8. februára po príchode slovenských dobrovoľníkov  do Liptovského Mikuláša. Podľa zápisov životopisu Gašpara Fejérpataky-Belopotockého nebola v tom čase v Mikuláši dobrá atmosféra. V meste bolo začiatkom februára 1849 do 500 slovenských dobrovoľníkov. Bol tu aj Jozef Miloslav Hurban, ktorý rečnil z balkóna stoličného domu. Vyzval zhromaždených do boja za svoje práva. Vyvrátil tvrdenie, ktoré o slovenských dobrovoľníkoch rozširovali maďarské vojská. Tvrdili, že dobrovoľníci chcú rozdeliť krajinu, že bránia náboženskej slobode a búrajú kostoly. Miestny kňaz Michal Miloslav Hodža si zachránil život útekom pred vyčíňaním maďarských husárov. V napätej atmosfére šírenia neprávd a obvinení sa rozmáhalo udavačstvo. Belopotockého udal jeho vlastný ujček Eugen Szentiványi.

Do takejto neprehľadnej situácie sa Kráľ vrátil z väzenia do rodného mesta. Navštívil hrob matky. Myslel si, že si doma zahojí smútok z priebehu revolúcie, ktorá ho po nádejnom začiatku sklamala. V rodisku sa stal dušou národného pohybu. Z dobrovoľníkov rozprášených od Muráňa, ale i z nových liptovských dobrovoľníkov zostavil asi 2 stotiny.[11]  Keď veliteľ Daniel Bórik odišiel z Liptovského Mikuláša za veliteľom Bloudkom do Košíc, stal sa posádkovým veliteľom Janko Kráľ. Velil „oddielu neznámej sily“. Mal hodnosť kapitána.

Do Liptovského Mikuláša prišli 6. marca 1849, opäť na koči, Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, Zach. Na zhromaždení Hurban a Štúr prečítali list od maršála Ramberga, podľa ktorého majú byť dobrovoľníci považovaní za pravidelné cisárske vojsko a nikde sa im nesmie odporovať. Sedemnásteho marca 1849 sa ujal Liptovskej stolice nový kráľovský komisár Vietoris, ktorý zriadil približne 30-členný výbor pre politické veci a jedno z jeho prvých nariadení zo dňa 20. marca sa týkalo odobratia všetkých zbraní obyvateľstvu Liptova. Komisár Vietoris bol maďarský vlastenec, cisárovi verný, ale slovenskej veci nepriateľský.[12] Janko Kráľ ako posádkový veliteľ neprijal nové poriadky, ktoré v meste zavádzal kráľovský komisár Vietoris. Dostal sa s ním do konfliktu a ten ho začiatkom apríla 1849 dal zatvoriť. Vojenské veliteľstvo Kráľa síce po troch dňoch prepustilo, ale komisár Vietoris pokračoval v ťažení voči dobrovoľníkom. Zakázal Liptákom vstup do dobrovoľníckeho zboru, neuznával zrušenie poddanstva, nariadil vyšetrovanie i proti Hurbanovi a Štúrovi. Všetko to vyvolávalo zmätok, preto sa Janko Kráľ rozhodol odísť do Viedne. Priniesol tam z Liptova zlé správy. Sklamaný sa na niekoľko mesiacov stiahol ku svojmu priateľovi Bedřichovi Rozehnalovi do Hulína na Morave.

 V júni v roku 1849 sa Janko Kráľ opäť dostal do tábora slovenských dobrovoľníkov, ktorým velil Lewartowsky. Kráľ tu pôsobil ako dôstojník, v hodnosti kapitána. V uniforme dobrovoľníka sa zakrátko objavil aj v Liptovskom Mikuláši a potom na jeseň v roku 1849 s dobrovoľníckym zborom v okolí Krupiny. Ako kapitán dobrovoľníckeho vojska chcel Slovákom získať uznanie a rešpekt už nielen perom, ako básnik, ale aj činom. V dobrovoľníckej službe však zotrval už len 3 až 5 mesiacov, lebo dobrovoľnícke zbory boli v novembri 1849 rozpustené.

Porevolučná anabáza revolučného básnika

Po skončení bojov vstúpil Janko Kráľ do štátnej služby. V Balážskych Ďarmotách sa stal na krátky čas hlavným komisárom, neskôr len stoličným pisárom. Roku 1854 bol preložený do Čadce ako adjunkt pri slúžnom úrade. Asi v  roku 1858 pracoval v Martine ako adjunkt na okresnom úrade. V roku 1860 bol preložený do Kláštora pod Znievom ako pomocný slúžny. V roku 1861 urobil pokus získať miesto v Mošovciach alebo Liptovskom  Mikuláši. Svitla mu nádej vrátiť sa i s rodinou do rodného mesta. V tom čase, podľa pokynov miestodržiteľa grófa Pálffyho, sa  mali v jednotlivých župách vytvárať nové úradnícke zbory, a tak sa i Janko Kráľ uchádzal o miesto hlavného slúžneho v okrese Kláštor pod Znievom, kde práve účinkoval. Jeho úmysel spustil lavínu intríg. Gróf Aegidius Dezsewffy ako hlavný slúžny administrátor v Turci sa pokúsil vyriešiť žiadosť tak, aby si Liptáci poradili s Liptákom sami. Všetky dokumenty poslal 12. decembra 1861 s listom hlavnému županskému komisárovi Karolovi Zerdahelyimu do Liptova. Liptovský komisár záležitosť vybavil rýchlo. List nestačil ani zaprotokolovať, zostal bez čísla. Poslal odpoveď, maďarsky zoštylizovaný list späť do Turca, s tým, že má všetky miesta obsadené a ešte má 11 čakateľov bez miesta. Zabudol pripojiť doklady Janka Kráľa, hoci v liste písal, že všetko posiela. Musel ho na to upozorniť ešte raz turčiansky kolega.[13]

Dvadsiateho piateho februára 1862 Janka Kráľa preložili do  Zlatých Moraviec na miesto prísediaceho súdu Tekovskej župy. Po maďarsko-rakúskom vyrovnaní roku 1867 ho zo štátnej služby prepustili. Pokúšal sa zmeniť miesto emigráciou do Srbska či Ruska, no nakoniec si musel roku 1868 narýchlo urobiť advokátsku skúšku a živoriť v Zlatých Moravciach ako výpomocný prísažný pravotár až do predčasnej náhlej smrti na infekčný črevný týfus 23. mája 1876 vo veku 54 rokov. „Porazený zákonom“, ktorým vtedajšia vrchnosť vládla, stratil osobnú slobodu, ale nie svojho ducha a sociálne cítenie. Z bojov ostali povzbudzovania, z viery a nádeje sebauspokojenie, ideály zanikli v mrakoch absolutizmu. Vnútorne bol rozčarovaný a neskoršie sa z neho stal samotár.

Hlásnik národa 

Ešte sa len slovenčina rodila, už znel naplno jeho hlas. Ešte bol len študent, už ho národ poznal. Ešte jeho dielo nevyšlo knižne, už žilo od počiatku a v živelnom vlnení sa dožilo trvalého významu. Je svieže, podnetné, stále časové a tým nebezpečné. Jeho dielo je dielom slovenského herolda – hlásateľa, zvestovateľa nových dní národa.15

Jeho poézia nebola formou sna, ale boja. Často vedome nesúhlasil so štúrovskou generáciou. Životom bol skôr samotár, ale predsa nechcel ostať s básňou sám. Svoju poéziu naplno rozvinul už v spisovnej slovenčine. Meno Janka Kráľa sa stalo pre našu literatúru jedným z pojmov, ktoré prešli ako výrazná hodnota do základného zlatého fondu našej kultúry. Dielo a osobnosť Janka Kráľa boli v roku 1972 zaradené do kultúrneho kalendára UNESCO. [14]

Janko Kráľ, zvaný tiež divný Janko, nebol svojmu dielu starostlivým ochrancom. Veľkú časť tvorby si sám zničil. Za zachovanie básní vďačíme najmä dvom osobám z okruhu jeho priateľov. Prvou je Peter Kellner-Hostinský, ktorý strážil jeho rukopisy v redakcii bratislavského Orla tatranského ako oko v hlave. Keď bola redakcia Slovenských národných novín v revolučnom roku 1848 ohrozená, Kellner zachránil básne Janka Kráľa, ktoré boli v redakcii. Veľa prekrásnych básní sa stratilo, keď Janka Kráľa väznili v Šahách. Hontianska vrchnosť i uhorskí mocipáni mu zobrali jeho práce, ktoré sa už nikdy neobjavili, hoci ich požadoval vrátiť i sám autor. Časť jeho diela sa uchovala na Morave u priateľa Bedřicha Milota Rozehnala v Hulíne. Poznáme ho ako Přerovský sborník. Janko Kráľ dal Matici slovenskej splnomocnenie, aby vydala jeho básnické dielo. Matiční pracovníci v máji 1871 rozbehli veľkú pátraciu akciu. Rukopisy Janka Kráľa boli ako-tak pozbierané, lenže práve vtedy prišlo zatvorenie Matice slovenskej, archívy Matice sa zapečatili, niektoré dokumenty putovali do Pešti. Nad Kráľovou tvorbou sa opäť zavrela voda. Rukopisy sa zjavili až po vzniku Československa. Dostali sa do archívu martinskej Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Odtiaľ ich údajne v roku 1926 správca Matice slovenskej Jozef Škultéty preniesol do archívov Matice slovenskej. Pozostalosť a dielo Janka Kráľa spracovali a vydali literárni historici Rudo Brtáň, Laco Novomeský, Stanislav Mečiar, Štefan Krčméry, Milan Pišút, ale najmä Pavol Vongrej.

Nezachovala sa ani podobizeň básnika. Dobová spoločná litografia z Memorandového zhromaždenia z roku 1861 v Martine dokumentuje ústne podanie priameho účastníka zhromaždenia, ktorý vypovedal, že sa na nej nachádza i Janko Kráľ. Túto výpoveď využil národný umelec Janko Alexy a jeden zo svojich portrétov Janka Kráľa namaľoval podľa označenej postavy na spomínanej litografii.

Literárna veda, kritika a história za posledné roky vykonali pre poznanie diela Janka Kráľa nesmierne veľa. Napriek tomu  zostáva veľká časť jeho osobného, študentského, rodinného[15] i profesného života v rovine tradovaných príbehov a legiend. Týka sa to i rokov 1848  ̶ 1849, keď najprv nadšene vítal revolúciu a strmhlavo sa vrhol do víru nových možností a vlastných očakávaní, za čo sa doslova za pár dní dostal na dlhé mesiace do okov väzňa. To bol pre nespútanú povahu divného Janka krutý trest. Po oslobodení z väzenia mohol na krátky čas opäť vstúpiť do diania, ale revolúcia už mala obdobie svojho „svitania na lepšie časy“ za sebou. Dostal sa do neprehľadnej situácie, v ktorej sa nevedel zorientovať. Na krátky čas prijal post kapitána a uniformu slovenského dobrovoľníckeho vojska, aby o pár dní opäť, tak ako mnohokrát predtým, vyriešil vnútorný zmätok a sklamanie odchodom, stiahnutím sa z hlavného kolbišťa udalostí.

 

 


[1] Janko KRÁĽ. Poézia. Edícia Zlatý fond slovenskej literatúry. Bratislava : Tatran, 1972, s. 76  ̶  77.

 

[2] Archív Cirkevného zboru ECAV Liptovský Mikuláš, fond Matriky, Kniha II, krsty zväzok 2. (1800  ̶  1845) s. 255.

[3] Životopisné dáta a prepojenia na rodné mesto podrobnejšie – Archív Cirkevného zboru ECAV Liptovský Mikuláš, fond Matriky, Kniha II, krsty zväzok 2. (1800  ̶  1845); BRTÁŇ, Rudo. Život básnika Janka Kráľa. Martin : Matica slovenská, 1972; VONGREJ, Pavol. Syn  sveta (Janko Kráľ). Bratislava : Tatran, 1989; FIAČANOVÁ, Daniela. Janko Kráľ a jeho rodné mesto. In Region: encyklopedicko-náučný časopis, 1997, č. 2, s. 8  ̶  11.

4 BRTÁŇ, Rudo. C. d.,  s. 13  ̶  15.

5 Archív Cirkevného zboru ECAV Liptovský Mikuláš.  Protocollum ecclesiae evangelicae Werbica – Nicopolitanae – 1781 – 1840.

6 BRTÁŇ, Rudo. C. d., s. 19.

7 SEDLÁK, Imrich a kol. Kežmarské lýceum. Bratislava, 1984, s. 77.

8 K iniciatívam a činnosti spolku Tatrín podrobnejšie: RAPANT, Daniel. Tatrín (Osudy a zápasy). Martin : Matica slovenská, 1950 a ku konkrétnejšiemu  prepojeniu Tatrína s prostredím a osobnosťami Mikuláša: FIAČANOVÁ, Daniela. Tatrín – predchodca Matice slovenskej. Banská Bystrica : Múzeum Janka Kráľa  v Liptovskom Mikuláši, 2006.

9 FEJÉRPATAKY-BELOPOTOCKÝ, Gašpar. Vlastný životopis. S doslovom Juraja Janošku. Liptovský Svätý Mikuláš : Miestny odbor Matice slovenskej, 1926, novšie vydanie FEJÉRPATAKY-BELOPOTOCKÝ, Gašpar. Vlastný životopis. Doslov Peter Liba. Bratislava : Tatran, 1975.

10 V kalendáriu, ktoré vyšlo ako príloha k vydaniu básnického diela Janka Kráľa, sa uvádza trojročie 1845 – 1847 ako obdobie, keď počas celých mesiacov nie sú spoľahlivé údaje o pobyte a pohyboch Janka Kráľa, preto sa prijala interpretácia, že sú to  roky „túlania sa po Slovensku a Dolnej Zemi“. Počas nich sporadicky publikoval, pôsobil v krátkodobých zamestnaniach v Záhrebe, Kulpíne, Báčskej Pálanke, až sa napokon v apríli 1847 zamestnal ako patvarista, čiže advokátsky praktikant v advokátskej kancelárii Alexandra Vrchovského v Pešti.  Kalendárium života a diela. In  Janko Kráľ. Poézia. Zlatý fond slovenskej literatúry. Bratislava : Tatran, 1972, s. 466 –  467.

[4] PIŠÚT, Milan. Janko Kráľ. Život a básnické dielo. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1957, s. 150.

[5]  Tamže.

[6]  VONGREJ, Pavol. Dvaja romantici. Prípad Janko Kráľ a Ján Botto.  Martin : Vydavateľstvo Matice slovenskej, 1994, s. 56.

[7]  KODAJOVÁ, Daniela. Revolúcia 1848/49 v pamäti Slovákov do roku 1918. In  MACHO, Peter a kol. Revolúcia 1848/49 a historická pamäť. Bratislava : Historický ústav, 2012, s. 149.

[8] RAPANT, Daniel. Slovenské povstanie roku 1848 – 1849, Dejiny a dokumenty. Martin : Matica slovenská, 1937, s. 202 – 205.

[9] Opis Kráľovho stavu zaznamenal Janko Francisci, ktorý ho vo Viedni navštívil. FRANCISCI, Ján. Vlastný životopis. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1956, s. 182.

[10] Múzeum Janka Kráľa, archív, Liptovský Mikuláš, fond Rudo Brtáň, K – 169 –  rukopisy R. Brtáň 646/1996, L 827, Zo života básnika Janka Kráľa, s. 24, 25, 102, 103.

[11] Tamže.

[12] VÍTEK, Peter. Revolučné udalosti v Liptove v rokoch 1848 – 1849.Rukopis, 1998.

[13] O peripetiách jeho nepokojnej úradníckej kariéry stručne Kalendárium života a diela, C. d., s. 469  ̶  471 a KASANICKÝ, Jozef. 15 rokov Literárnohistorického múzea Janka Kráľa, Liptovský Mikuláš, 1970.

[14] VONGREJ, Pavol. Od mýtov k pravde. In Region : encyklopedicko-náučný časopis. 1997, č. 2, s. 8  ̶  11.

[15] Janko Kráľ sa oženil 7. apríla 1851 v Horných Ozorovciach s Máriou Polexínou Modrány, sestrou svojho spolužiaka  Karola Modrányho. Mali  spolu 4 deti – 3 synov a dcéru. Boli to Vladimír Všeslav, Mladen Radivoj Bazilius Vazal,  Ján Ivan a Anastázia.

 

 

Neprehliadnite

Dve publikácie s tematikou Prvej svetovej vojny
Dve publikácie s tematikou Prvej svetovej vojny

Spolok Martina Rázusa ponúka širokej verejnosti dve publikácie s tematikou Prvej svetovej vojny. Zbierku balád Martina Rázusa To je vojna! a Tri vojnové novely Timravy. 

viac »

Rodný dom Martina Rázusa

Navštívte rodný dom M. Rázusa v Liptovskom Mikuláši.

viac »

Video reportáže

Facebook

Newsletter

Vždy čerstvé informácie o spolku