Martin Rázus

Pozvánky

Martin Rázus: Krčmársky kráľ, nové vydanie

Vynikajúci román Martina Rázusa Krčmársky kráľ vydalo vydavateľstvo Tranoscius. Spolok Martina Rázusa prispel k tomu ilustráciami akademického maliara Tomáša Krčméryho.

viac »

Martin Rázus a jeho pôsobenie v Brezne 12.09.2017
Brezno

Organizátori z Brezna pozývajú na odbornú konferenciu venovanú Martinovi Rázusovi dňa v utorok 12.9. 2017 od 10.00 h v Hoteli Ďumbier v rámci Letokruhu Martina Rázusa 2017/2018. Súčasťou podujatia je premiéra videodokumentu o jeho živote v Brezne. Popoludní v priestoroch breznianskej fary Štúdio mladých pri DSJCH predstaví diela M. Rázusa literárno-dramatickým pásmom pod názvom: Bombura na cestách. Podrobný program podujatia je na pozvánke.

viac »

Letokruh Martina Rázusa 2017 – 2018 08.08.2017 do 18.10.2018
Slovensko

Pri príležitosti 80. výročia smrti a 130. výročia narodenia významného slovenského spisovateľa, dramatika, básnika, publicistu, evanjelického kňaza, politika organizuje Spolok Martina Rázusa a Mesto Liptovský Mikuláš, cyklus duchovných, kultúrnych, vzdelávacích a športových aktivít v časovom rozpätí od 8. augusta 2017 (80. výročie smrti v Brezne) do 18. októbra 2018 (130. výročie narodenia v Liptovskom Mikuláši – Vrbici) pod názvom Letokruh Martina Rázusa.

viac »

Fotogaléria

Užitočné linky

Pohreb Martina Rázusa 10.8.1937

09.08.2017

Miloš Kovačka:  Pohreb Martina Rázusa

 Pohreb Martina Rázusa sa konal v utorok 10.8.1937 v breznianskom evanjelickom chráme za účasti mnohých vysokých predstaviteľov československej a osobitne slovenskej politiky, medziiným aj predstaviteľa autonomistickej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany Andreja Hlinku. Smútočnú kázeň liptovského evanjelického a. v. seniora Ľudovíta Šenšela na starozákonný biblický text 2. knihy Samuelovej (3, 38) Kníže, a veliké padá dnes v prach inšpirovala dobre známa rázusovská triáda: kňaz, kazateľ, – básnik, spisovateľ, buditeľ – novinár, politik. Pre každú oblasť Rázusovej životnej postate smútočný kazateľ našiel formulácie, ktorými sa usiloval reflektovať nielen Rázusovo dielo, ale i rázusovské diskusie. Tým, ktorí Rázusovo dielo ponižovali, jasne odpovedal, a to v najširších súvislostiach: Vezmite do svojej ruky ktorúkoľvek jeho literárnu tvorbu. V každej jednej z nich je jediná červená niť: nekonečná horúca láska k slovenčine, k ľudu jeho slovenskému. Či keď líči pestrý život svojej doliny, či keď začiera do dávnej minulosti národa, či keď kreslí pomýlený život nášho špatno-krásneho ľudu, či keď akoby tušiac svoj predčasný skon skrze mŕtvych odkazuje nám živým, aby sme hľadali,čo nás spojuje a nie čo nás rozdeľuje. Možno povedať, že Ľudovít Šenšel práve týmito slovami vyjadril nárys tém, ktoré vstupovali do celého radu nekrológov, na Rázusovu počesť publikovaných nielen v slovenských, ale i v českých a zahraničných periodikách.

Fero Korček vo farbistej reportáži, predstavujúcej atmosféru dňa, v ktorom sa odohral pohreb Martina Rázusa a ktorú uverejnili Národnie noviny12.8.1937, citoval iba jediného z rečníkov: Emila Boleslava Lukáča, ktorý vo svojej reči použil biblické prirovnanie: Martin Rázus bol harfou, na ktorej hral sám Pán Boh… bol harfou, ktorej tón znel naplno, keď bolo treba kriesiť z letargie tela i ducha…, bol harfou, ktorú nevedela onemieť žiadna práca. Významných rečníkov však bolo viac. Ako citované vydanie Národných novín v ďalšej, protokolárnej – presným opisom udalosti štylizovanej reportáži uviedlo, zo známych evanjelických osobností na pohrebe prehovorili biskup Samuel Štefan Osuský, poľský superintendent Oskár Michejda a turčiansky senior Otto Škrovina, ktorý sa lúčil za Slovenskú národnú stranu, za Maticu slovenskú prehovoril Jozef Cíger Hronský a za Spolok slovenských spisovateľov Emil Boleslav Lukáč. Evanjelickí rečníci vo svojich preslovoch stavali na biblických obrazoch: pre Samuela Štefana Osuského, Rázusovho spolužiaka, Martin Rázus predstavoval biblický kvas, a to tak v náboženskom, národnom, kultúrnom, ako aj sociálnom ohľade: „bol akýmsi kvasom, ktorý nakvasuje“. I Otto Škrovina, Rázusov blízky spolupracovník, uvidel Rázusa v biblických súvislostiach: Odchádza a svojím odchodom skladá nielen kňazskú palicu Áronovu, nielen spisovateľskú a básnickú harfu Dávidovu, ale skladá aj politický a bojovný meč Gedeonov. Prestala naša radosť. Plesanie naše obrátilo sa v kvílenie. Škrovinov prejav možno prirovnať k prejavu Hronského: ak Škrovina akcentoval kontinuitu – a to medzi Martinom Rázusom a predprevratovými vodcami Slovenskej národnej strany, Pavlom Mudroňom a Matúšom Dulom, respektíve predprevratovými redaktormi Národných novín Svetozárom Hurbanom Vajanským a Jozefom Škultétym, potom Jozef Cíger Hronský upriamil pozornosť na „Rázusov nedopísaný pergamen“, ktorý, ako predpokladal, zaplnia generácie, ktoré práve Rázus „vyviedol“ na pole slovenskej literatúry. Hronský sa nezaprel ako literát: v breznianskom chráme, v ktorom sa odohrával Rázusov pohreb, „uvidel“ Rázusove umelecké bytosti: Lúčiť sa prišli postavy, ktoré len básnik znal, lebo ich len on videl vtedy, keď ich vkresľoval do svojich obrazov. Tu stoja ticho, aby ich mohol pozdraviť sám majster, aby sa potom rozišli na sever a juh a hovorili svoju reč, ktorej ich učil vo chvíľach obdarených Bohom. Podobnú formuláciu o božských básnických daroch Rázusových, tak ako Hronský, ale i Škrovina – už sme vyššie uviedli – volil E. B. Lukáč, keď pri katafalku zosnulého povedal: Martin Rázus bol harfou, na ktorej hral sám Pán Boh…

Keď sa pohreb končil a rakva Martina Rázusa s kyticou „rudých ruží“ manželky Eleny rod. Zochovej opúšťala chrám, o slovo sa „hlásil“ ešte jeden rečník, ktorý vyslovil tichú „reč svojho srdca“. Bol to Július Barč – Ivan. Svoju „tichú“ – neprednesenú rozlúčkovú reč, ktorú publikoval v Národných novinách 26.8.1937, nazval: Za odpustenie prosím. I Július Barč–Ivan tak ako mnohí Slováci miloval Martina Rázusa: Drahý, drahý,… volal za rakvou veľkého slovenského spisovateľa, kňaza a politika, keď opúšťala brezniansky chrám: Drahý, drahý… Voľakedy dávno, mladými túžbami sýtený, nesený, chcel som do Ameriky. Niečo krásneho chcel som vtedy, tak čistého azda, ako vaše myšlienky. Odpísali ste mi múdro: Nechoďte! – Výzvy zostať doma: nevysťahovať sa!, zneli z Rázusových úst aj pri iných príležitostiach: Kto tu ostane? – tak zaznievala Rázusova otázka vysťahovalcom.

Potrebné je zaznamenať, že Rázusovu pohrebnú počestnosť v priamom prenose vysielal – s úvodným slovom Dobroslava Chrobáka – Československý rozhlas: prenos mohli priamo vnímať tisíce poslucháčov na celom Slovensku.

A potom už nasledovala posledná cesta Rázusova z Brezna do Banskej Bystrice: sprievod sa nakrátko zastavil pred breznianskou farou. Smútočný vlak vypravený do Banskej Bystrice bol podľa pohrebnej reportáže Alexandra S. Pakana v Národných novinách „taký dlhý, aký po tejto trati ešte nikdy nešiel.“ Podľa novín Slovák sa na pohrebe zúčastnilo desaťtisíc ľudí. Okolo trate, ktorou Martin Rázus cestúval do Prahy a do Banskej Bystrice, stáli zástupy pohronského ľudu a v pohronských obciach zvonili smútočné zvony: Podbrezová, Slovenská Ľupča, Ľubietová, Lučatín a ďalšie prejavili Martinovi Rázusovi pietu. Pietne prijala Martina Rázusa aj Banská Bystrica. Ako zdôraznil Alexander Pakan, stalo sa tak najmä zásluhou starostu – krajinského poslanca Martina Samuhela. Katafalk pred stanicou a starogrécke ohne: okolo katafalku „celá Banská Bystrica bez rozdielu náboženstva, stavu i národnosti. Aj Židia i Maďari“. Spieva evanjelický cirkevný spevokol a vojenská hudba pešieho pluku hrá Chopinovu smútočnú skladbu. A potom už podľa protokolu sprievod smeruje na banskobystrický evanjelický cintorín. V sprievode kráčajú najbližší, vysokí predstavitelia cirkvi na čele s biskupom S.Š. Osuským, kňazi evanjelickí – s nimi i katolícki, reprezentanti politiky, medzi nimi i agrárnici i ľudáci, osobnosti kultúry a literatúry, slovenské regióny, Turiec najmä, a s nimi všetkými sedemdesiatjedenročná – „stelesnená dobrota slovenská“ – matka Rázusova.

Robotnícke noviny15. 8.1937 zaznamenali, že pražský Lloydfilm dal pre Československý filmový týždenník – aktuality nakrútiť pohreb Martina Rázusa v Brezne a v Banskej Bystrici. Nakrútený materiál bol použitý vo filmovom portréte, ktorý o Martinovi Rázusovi pripravil pražský Lloydfilm v roku 1938.

Pohreb Martina Rázusa zanechal v pamäti Slovenska mimoriadne silný dojem. Viacerí publicisti, ktorí o pohrebe písali, zdôrazňovali pocit národnej a duchovnej jednoty. Emil B. Lukáč svoj ohlas doslova nadpísal titulkom Chvíle duchovnej jednoty, pričom zdôraznil: Akoby aspoň na chvíľu ožila biblická krajina mieru, spolucítenia, zatlačenia rozličných vlastných pováh. Obraz českého maliara Kupku oživuje starý text Písma: kruh usmievavého dieťaťa s divokými šelmami. Nuž akoby niečo podobného sa bolo stalo i pri rakvi nebohého. Zbavení svojej bojovnej podstaty stáli tam ľudia rozličných grúp. Niečo podobného sa opisuje kdesi pri pohrabe Dostojevského. Zamihnú tváre robotníkov, roľníkov, tam vysoký byrokrat, tu politik z iného tábora, tam spisovateľ iného, protichodného smeru. 

Fotogaléria


Neprehliadnite

Dve publikácie s tematikou Prvej svetovej vojny
Dve publikácie s tematikou Prvej svetovej vojny

Spolok Martina Rázusa ponúka širokej verejnosti dve publikácie s tematikou Prvej svetovej vojny. Zbierku balád Martina Rázusa To je vojna! a Tri vojnové novely Timravy. 

viac »

Rodný dom Martina Rázusa

Navštívte rodný dom M. Rázusa v Liptovskom Mikuláši.

viac »

Video reportáže

Facebook

Newsletter

Vždy čerstvé informácie o spolku