Spomienka na Martina Rázusa počas organovej polhodinky v evanjelickom kostole v Liptovskom Mikuláši

8. august 2023

Príhovory: 

Prvý príhovor Veroniky Motýľovej

Druhý príhovor Veroniky Motýľovej


Príhovor Vladimíra Ferenčíka 


Organ:

Metod Rakár

Účasť - 90 prítomných

ÚVOD (najprv melódia ES 431 – Tmy šumia, potom hovorené slovo počas tichého podmazu)

V januári 1888 pojal mladý vrbický garbiar a roľník Martin Rázus-Capko za manželku modrookú Máriu Petríkovú z nižného konca. Keď v októbri toho istého roku v ich novom, malinkom domci prvýkrát zaplakal prvý syn Maroško, nik netušil, že plače významná osobnosť slovenských dejín, literatúry, cirkvi... Maroš – Martin Rázus, však bol len prvý v rade ôsmich súrodencov. Doma skúsil, čo je tvrdý chlieb, čo je ťažká práca a cez celý svoj život mal vo svojom otcovi vzor, ako má človek pracovať a ako si má zaslúžiť každý kúsok chleba. Pomáhal, pracoval a ako najstarší staral sa o svojich súrodencov. Ako dieťa najprv nastúpil do prvej triedy vrbickosvätomikulášskej evanjelickej školy. Bol nadaným žiakom, a tak vďaka štipendiu študoval na banskobystrickom a kežmarskom gymnáziu, ktoré ukončil maturitnou skúškou s vyznamenaním. Po nej sa prihlásil na štúdium teológie do Bratislavy. Svoje pôsobenie na poli duchovnom začal ako kaplán v Modre, neskôr po návrate zo zahraničia sa stal farárom v Pribyline, potom prijal miesto farára v Moravskom Lieskovom. Finálnu etapu života vyplnilo kňazské účinkovanie v Brezne.

Súčasníci ho poznali ako tichého, zádumčivého, svojského, ale i večne nespokojného, temperamentného človeka. Ako básnik, spisovateľ a politik sa celý nedlhý život vytrvalo usiloval o dosiahnutie spravodlivosti – najmä čo sa týka usporiadania spoločnosti a dôstojného včlenenia Slovenska do okolitého sveta. Do politiky vstúpil s bytostným presvedčením, že ju môže obohatiť o dôležitý citový náboj a hlavne sociálny rozmer. Istotne spočiatku nemohol tušiť, aká to bude tŕnistá cesta so všelijakými zákrutami, vybočeniami a peripetiami. Zásadový Martin Rázus si na nej pre svoje vyhranené názory, nekompromisnosť i nezištnosť urobil na Slovensku veľa nepriateľov. Citlivá duša básnika a kňaza ale najťažšie znášala fauly, podrazy a sklamania blízkych ľudí, ktorým dôveroval. To mu najväčšmi ubližovalo, podlamovalo zdravie a strpčovalo život.

Zomrel po ťažkej chorobe obličiek a takmer slepý vo veku 48 rokov. Stalo sa tak 8. augusta, presne pred 86 rokmi.

Štefan Adamovič (Rázusov kaplán):

„O Rázusovi počul som už ako žiak nižších tried maďarskej židovskej reálky pred štátnym prevratom. Jasnejšiu predstavu o našom revolučnom básnikovi nadobudol som až v jeseni 1918. Vojaci vracali sa v neporiadku z vojny domov. Ako inde, tak aj v Moravskom Lieskovom strojili sa ľudia rabovať židovské obchody. Dozvedeli sa o tom miestni Slováci-intelektuáli. Aby to prekazili, zvolali začiatkom novembra pred obecný dom tábor ľudu, aby tu utíšili rozvášnené mysle. Úvodom spievalo celé shromaždenie Rázusovu revolučnú hymnu „Hoj, zem drahá, slovenská zem...“ Tou piesňou vsali Lieskovania lásku i k jej pôvodcovi.

Keď sa uprázdnila r. 1921 lieskovská fara, tu zas spomína sa meno Rázusovo. Ako som sa potešil, keď môj nebohý strýko Martin hovoril potajomky otcovi: „Jano, vieš, prišiel by vraj i Rázus vďačne.“ Aj prišiel. Najprv – ako sa hovorí – len na próbu, pri ktorej obstál znamenite. Zapáčil sa všetkým; nielen peknou kázňou, ale i svojím zovňajším výzorom, prezrádzajúcim akési prorocké nadšenie, s obličajom vtedy ešte trochu pobledlým. Ten, čo napísal tú peknú pieseň Hoj, zem drahá... stal sa jednohlasnou dôverou lieskovským farárom. My chlapci, boli sme hrdí, že máme farára i literárne pracujúceho a starí naši, že majú farára, čo pekne káže a za ním chodia na autiakoch i veľkí páni...

V júni 1923 som zmaturoval. Nastala nie ľahká otázka: čo ďalej? Šiel som i na faru, reku, Rázus mi poradí. A zvláštne, on kňaz, nenahováral ma ísť na bohoslovie, ako by si to priali moji domáci. „Vieš, Štefan, i keď pôjdeš na práva, i tam sa nám zídeš.“ No, ja jednako šiel som na teológiu. Keď prišli prázdniny, vždy bol som šťastný, keď som sa mohol stretnúť s milou mi postavou. A nemusel som sa mu natískať. Akonáhle sa zvečerilo (zvlášť v mesačné noci), prišiel pre mňa, aby som šiel s ním na prechádzku. To sme robievali, i keď som sa stal jeho kaplánom. Práve vtedy bol sa u neho objavil prvý raz očný zápal. Tie rozhovory predovšetkým ma uvádzaly v údiv: ako krásne a múdre vie hovoriť tento človek o všetkých otázkach denného života; ako vie hlboko chápať význam národného cítenia; ako vie vystihnúť význam náboženstva pre každého človeka bez rozdielu. Hotový filozof, ktorý síce nehonosí sa doktorátom, ale zato vie si vytvoriť sám správne, logické definície i tých najsložitejších zjavov života.

Obdivoval som i jeho spôsob rozhovoru s pospolitým veriacom ľudom. Ako mal srdce pre každého, porozumenie i čas! Bol neprekonateľným rečníkom, pri jeho slovách a úsmeve rozhosťovala sa radosť na tvári každého.

Tú potechu vlieval do sŕdc nielen na ulici, ale zvlášť pri zvestovaní Kristovho evanjelia v nedeľu i pri smútočných obradoch. Kto by si nebol želal z jeho Lieskovanov, aby ho pochoval Rázus?! Rečník-kazateľ a diškurant bez páru. Neraz som si pomyslel: keby Rázus písal svoje kázne a vydal i tlačou, prekladali by ich ako cenné perly do cudzích jazykov. Ako vedel upútať pozornosť svojich poslucháčov, keď začínal kázeň svoju rozprávkou: „Boli raz dvaja ľudia, takí jednoduchí, ako ste aj vy tu. Jeden z ich bol katolík, druhý evanjelik. A títo dvaja ľudkovia sa vám vybrali do sveta na skusy...“ A už ste mali všetky oči chrámového shromaždenia vyšpúlené, ústa poroztvorené, akoby prítomní aj nimi chceli hltať plným dúškom slová večnej múdrosti. Múdrosti, overenej každodenným životom.

A aký bol pohotový! Raz ideme spolu na raňajšie stredtýždňové služby božie. Prídeme do kostola a povie mi môj principál: „Ty, Štefan, najdi mi v Biblii text, ale tak, aby som si ho prečítal až na kancli.“ – Ja najdem text epištolický o tom, ako máme mať podpásané bedrá mysli svojej. Poznačím verš ceruzkou a vložiac do Biblie ústrižok papiera, podávam ju Rázusovi. – Ten vyjde na kazateľňu, pomodlí sa, otvorí Bibliu, kde bolo poznačené, prečíta text a začne hneď ani čo by sypal z rukáva: „Milí moji, však ste počuli o tom Jánošíkovi, že kým mal na sebe opasok, bol nepremožiteľným, ale keď mu ho preťali, bolo hneď po jeho sile.“ Vidíte, aj my budeme takí silní – duchovne, ak budeme mať podpásanú, to jest pohromade myseľ svoju...

Pravda, hovorieval mi Rázus mnoho aj o svojich politických zásadách, s ktorými som súhlasil, vidiac, že mu to ide z presvedčenia a zo srdca. Len škoda, že nesmýšľali tak i tí, s ktorými sa v politickom boli spojil. Naopak, strpčili mu veľmi posledné dva roky mladého života. O tom však nech súdi sám Všemohúci. Veľký Priateľu a Vodca náš, buď Ti ľahká zem drahá, zem slovenská!

Martin Rázus raz deťom rozprával rozprávku:

Raz umienil si víchor, že vyláme všetky stromy v hore. Víchor hučal horami – dolinami a lomcoval všetkým, čo mu prišlo do cesty. Svrčiny a jedle len sa tak váľaly vyvrátené z koreňov, ale darmo sa namáhal, lebo semä vývratov bolo ním samým roznesené na široko-ďaleko a vypučilo, vzrástla z neho krásna hora!

Slovami autora Dejín cirkvi evanjelickej breznianskej – Víchor smrti zlomil telo Martina Rázusa, vzal nám ho, ale vieme a veríme, že zaniesol semienka do sŕdc všetkých nás i do tých sŕdc, ktoré mu snáď neboli hneď otvorené a vieme, že tie semienka rodolásky a lásky k cirkvi našej milej, tie semienka čistej a neodmenenej práce, tie semienka čistého boja za cirkev a národ vzklíčia v našich srdciach, vzrastú v mohutné stromy a ten, kto ich zasadil, pocíti z nich radosť aj nad hviezdami, v lepšej vlasti.

Česť jeho pamiatke!