Ako to ďalej bolo s Maroškom (Michal Gáfrik)

Ako to ďalej bolo s Maroškom (Michal Gáfrik)

13. 3. 2019

Slovenský rozhlas                      Redaktor: E. Tomajko

Štúdio Banská Bystrica

 

M.Gáfrik/J.Zaťko: Ako to ďalej bolo s Maroškom

(umelecko-dokumentárne pásmo o Martinovi Rázusovi)

 

Osoby:  
Rázus
Muž
Žena

 

Premiéra: 28-10-2005, 19.30 – 20.30, Devín

Repríza:  11-11-2005, 19.30 – 20.30, Devín

 

Zv: H u d b a

R:   Z krivdy som pošiel – z chatrče,
v nej iný, než Boh, nepoteší,
... z sedľače bitej veky na dereši
a z otca proletára.
Snáď preto v krvi mojej túha žhavá, stará,
čo blysne v zraku, zovrie päsťou
a rozbúri sa žitia nad neresťou
kypiacim vlnobitím...
A krivdu? Ó, ja krivdu nenávidím!

Zv: H u d b a

Ž:   Tak začína štyridsaťročný Martin Rázus svoju autobiografickú báseň Moje panstvo. Básnicky tu vyslovil celú tragiku svojho týraného života. Ako položartom - polovážne hovorieval, narodil sa v znamení nešťastnej osmičky: 18. októbra 1888. Od raného detstva videl svoju budúcnosť vo vyučení sa niektorému  remeslu.

M:   V rodinnej biede sa na štúdium nedalo ani pomyslieť. Pochádzal naozaj zo „sedľače bitej veky na dereši“. Jeho otec – drobný maloroľník, ubitý životom k pokore, zabezpečoval početnú rodinu prácou v mikulášskej garbiarni. Len priaznivou zhodou okolností sa Rázusovi otvorila aj možnosť študovať. Najprv na meštianke, potom na gymnáziu a nakoniec na teologickej fakulte. Vrbický rodák Ján Borbis, jeho vzdialený príbuzný, ktorý väčšinu života prežil v Nemecku, založil základinu na podporu nadaných slovenských študentov. Tá napokon umožnila študovať aj Martinovi Rázusovi.

Ž:   Ako gymnazista prežil hotovú kalváriu slovenského študenta na maďarizačných školách. V oktáve kežmarského gymnázia bol podrobený rozsiahlemu bojkotu maďarónskych spolužiakov. Nikto sa s ním nesmel rozprávať, čo vyústilo aj do jeho neúčasti na maturitnom table s odôvodnením spolužiaka, že by ho svojím panslávskym ksichtom iba špatil.

Zv: Predel

M:   Hneď po príchode na teológiu do Bratislavy bol Rázus účastníkom stretnutia slovenských študentov teológie  a maďarských jurátusov na dunajskom nábreží. Maďarskí poslucháči práva sa správali hlučne, demonštratívne a výbojne. Prevolávali maďarské vlastenecké heslá a nútili ich skandovať aj slovenských študentov. Tí sa utiahli, ale Rázusovou vlastnosťou nebolo ustupovať hrubému nátlaku a šovinistickému vyčíňaniu.

Ž:   Dobre si totiž uvedomoval, že ako teológ sa síce môže brániť, ale nie začať fyzický kontakt. Jedno  stretnutie a jeho následky neskôr spracoval v autobiografickom románe Maroško študuje. Existuje však i bezprostredná Rázusova informácia o príhode. Je z jeho listu Jurovi Janoškovi. V Rázusovom podaní boli dialógy pôvodne v maďarčine.

R:   Maďarskí juristi chodia teraz po uliciach ako blázni ozbrojení a inzultujú nielen svojich kolegov, ale vylejú si žlč aj na nás. Predvčerom večer napadli nás piatich na prechádzke pri Dunaji. Už zďaleka nám nadávali do bezočivcov, darebákov a panslávov. My sme si najprv nemysleli, že sa to na nás nevzťahuje, prešli sme popri nich a šli sme ďalej. No oni sa vrátili za nami a s nadávkami nás zastavili. Tu jeden vykročí spomedzi nich a reve, prečo sme potupili Maďarov. My len pozrieme jeden na druhého a hovoríme – nepotupili. Tu len na to: tak povedzte „Nech žije Kossuth Lajos“! My na to nič. „No vidíte“ a potom hrčala celá hať nadávok – a ešte aj pľuval na nás. Môžete si myslieť, ako zovrela krv vo mne, nemohol som sa ďalej zdržať a pľuvol som aj ja po ňom. On, pravda, len na to čakal. Priskočil ku mne ako nejaký divý zver s krikom: „Kúpal si sa už v Dunaji?“ Ja mu na to: „Kúpal!“ „Chceš sa ešte raz?“ Ja zas: „Nedbám!“

M:   Po márnom úsilí mohutného vodcu maďarských študentov prehodiť Rázusa cez zábradlie do Dunaja si vypýtal palicu a ňou zaútočil na Rázusa. Ten útok odrazil a potom sám zaútočil na  fyzicky zdatnejšieho súpera. O konflikte na dunajskom nábreží sa rozpísala lokálna maďarská tlač, nasledovalo vyšetrovanie a Rázusovi hrozilo vylúčenie zo štúdií. Dekan teologickej akadémie však nakoniec rozhodol v Rázusov prospech, s argumentom, že „človek má právo kopnúť psa do zubov, pokiaľ ho tento napadol“.

Ž:   Pristavili sme sa trochu dlhšie pri zdanlivo bezvýznamnej príhode z Rázusových študentských rokov, pretože je charakteristická pre jeho ľudský a básnický typ: nepoddajnosť, neústupčivosť, vytrvalosť v odhodlaní a vo vernosti poznanej pravde a svojmu presvedčeniu, obetavosť až do krajnosti, priam s bytostnou nenávisťou voči akejkoľvek krivde a podlosti.

M:   Rázus sa od mladých rokov vyvinul v silného individualistu. Nie egocentricky založeného, ale naopak, odhodlaného predovšetkým rozdávať sa  a obetovať sa za záujmy spoločenstva a podľa svojich síl prispievať k odvekému stavaniu budovy ľudskosti.

Ž:   Na jeseň 1908 Rázus ťažko ochorel na týfus. Personál nemocnice už nedúfal, že prežije. Ťažká choroba trvala až do marca 1909. Nebezpečenstvo smrti zmiernilo i mnohé myšlienkové krízy a rozpory, ktoré predtým Rázusa trýznili.

R:   Ako v telesnom organizme prebudia sa konštruktívne sily, celkom tak i v duši. Čierne pochybnosti ustupujú do úzadia ani mračná odtisnuté víchrom, a svieže slnko rozosieva lúče na bielučkú cestu. Človek zabudne na rozpory, čo ho trápili. Počne chápať, ako okrem tých bezodných priepastí je i dosť iného na svete, čomu sa hodno tešiť. Boriť sa za niečo veľké, užitočné a mať niekoho, komu kvôli je žiť a hodno boriť sa.

M:   Po takmer polročnej ťažkej chorobe sa opäť vrátil k štúdiu a k literatúre. Na rozdiel od pomerne širokého rozhľadu v otázkach a problémoch postavenia jednotlivca a v dobových problémoch sveta, bol jeho literárny obzor v tomto období ešte príliš obmedzený. Na augustových slávnostiach v roku 1910 v Martine sa Rázus zoznámil s Elenou Zochovou, budúcou manželkou. V spomienkach, písaných na sklonku života Elena Zochová – Rázusová o tomto prvom stretnutí napísala:

Ž:   Na slávnostiach hrali Socháňovu Sedliacku nevestu a po predstavení organizovali „zoznamovací večierok“. Zbadala som vo dverách môjho brata, Gustáva Zocha ako sa rozpráva s neznámym mladíkom. Prítomné dámy z Mikuláša mi prezradili: „veď je to Rázus, ten nádejný básnik, to je div, že ten prišiel, pretože nemá rád zábavy!“ Ja som si ho obzerala a myslela som si: práve preto by som ho rada poznala.

M:   Po tom ako Rázusa Gustáv Zoch zoznámil so svojou sestrou, Rázus rozprával, že prišiel len kvôli poradám mládeže o Prúdoch. Ako na ospravedlnenie povedal, že do spoločnosti a na zábavy nechodí a ani netancuje.

R:   Pretože vlastne ani nemám čas. Veľa študujem a musím dosť písať. Viete, mnoho som zameškal. Celú zimu som strávil v posteli pod perinou chorý na týfus.

Ž:   Elena Zochová sa zdôverila, že ju týfus tiež trápil niekoľko týždňov. Skutočnosť, že mali obaja zhruba v tom istom čase tú istú chorobu, Rázus chápal ako znamenie osudu o bližšej súnaležitosti oboch.

Zv: predel

M:   Už pri prvom zoznámení sa zmienil o tom, že by rád išiel na študijný pobyt do Anglicka. Veľký škótsky priateľ Slovákov Seton-Watson s pseudonymom Scotus Viator, ktorý bol okrem iných autorom knihy Národnostná otázka v Uhorsku, vybavil pre mladých slovenských intelektuálov niekoľko študijných pobytov v Edinburghu. Koncom októbra 1911 bol na prvej osobnej návšteve u Setona-Watsona aj Martin Rázus.

R:   Úprimne rečeno, nemyslel som si, že je Watson takým veľkým pánom. V bibliotéke sme sa s ním zišli – a to v akej bibliotéke! Keby som sa ja dožil aspoň štvrtiny takej! Prijal nás ako čo by sme už dávni priatelia boli... Salón mal plný slovenských a českých výtvorov: maľby, keramika, výšivky. Slovom – v málo ktorom dome na Slovensku bolo toľko slovenskosti.

M:   Takto nadšene opisoval svoj zážitok v liste Elene Zochovej. Už v prvých dňoch v Škótsku ho najmä prekvapila veľká sloboda. Každý si mohol kdekoľvek na ulici zarečniť, pričom strážnici boli garantmi, nie rušiteľmi tohto práva. Zapochyboval, či príčina slovenskej ubitosti a ujarmenosti tkvie naozaj iba v nepriaznivých vonkajších okolnostiach, a  nie aj v samotnom národe.

R:   Hľadám kraj, v ňom tma postúpila miesto svetlu, v ňom právo nenie imaním vyšších tisícov, v ňom myšlienka slobodne môže rumiť i stavať znovu. Zvečerilo sa. Obvyklá tma zredla. Ulice plné ruchu – hurtu, svetla. Koče, automobily, elektrické vozne, ľudí ani mravcov. „Večerník, Večerník!“ počuť predavačov novín s vreskom – treskom potom už ako v každom veľkom meste.

Ž:   V Anglicku zažil revolučné časy, ako o tom písal v listoch budúcej snúbenici. Vyše milióna robotníkov štrajkovalo a sufražetky - radikálne anglické feministky, vybíjali obloky. Podrobnosti opísal aj v eseji „Prvé dojmy na anglickej pôde“.

R:   Tam dolu na námestí reční ktosi a divné je, že je to žena! Našiel som schody a o chvíľu už tam, poslúchal rozohnenú hodnú Škótku na hlave nie s menej hodným klobúkom. Zvláštne, mihlo mi hlavou, ale kde je strážnik, kde žandári? Konečne som zbadal obrovské chlapisko v čiernej rovnošate ako naslúchal aj sám rečníčke. „Odpusťte pane, koľko máte takých rečníkov dnes večer?“ Nájde sa toho. „A to musia mať aj dovolenie, všakáno?“ Strážnik vytreštil oči, akoby neporozumel, potom sa ale usmial pod obstrihaný fúz: Aj vy si môžete zarečniť, pane, ak si len nájdete poslucháčov.

M:   Osobne prežité sociálne zápasy v Anglicku, alebo aspoň časť z nich, ho priviedli k príliš optimistickému presvedčeniu, že nebude dlho trvať a dôjde k rovnoprávnosti medzi ľuďmi. Pretože bohatstvo ľudí iba degeneruje, pričom pre chudobu je doslova pliagou. Aj preto s porozumením komentuje, že v Glasgowe škótska cirkev vyzvala socialistov na spoluprácu v sociálnych záležitostiach. Ani nie trištvrteročný pobyt v Škótsku znamenal pre Rázusa veľa. Odchádzal zmietaný hlbokými životnými krízami, s oslabenou vierou v zmysel a hodnotu ľudského života, ale v Škótsku sa stretol s inou životnou kvalitou.

R:   Našiel som zem, v nej tma postúpila miesto svetlu – mihlo mi hlavou. Je pravda, v paláci už nezasedá škótsky kráľ, pravda, aj tu žobre biedny na elegantnej ulici, aj tu upadá krehký a hlúpy v bahno hriechu a mrzkosti a poblúdilec často pod chladnými kúdlami smrti úkryt hľadá – no myšlienka slobodná, ona tvorí! Prečo som len nie synom tejto chladnej, hmlistej vlasti?.

Ž:   Na anglickej pôde sa na vlastné oči presvedčil, „čo znamená kresťanstvo a dobrá cirkev pre verejný život, pre všetky vrstvy ľudu a pre národ i štát. Možno povedať, že to, čo predtým poznal ako životnú danosť a podstatu, nezmeniteľnosť ľudského údelu, sa mu v Škótsku a v Anglicku ukázalo ako predsa len jednostranné videnie, príliš zaťažené stredoeurópskym kontextom. Vo svetle slobodnej tvorivej myšlienky v Škótsku ostrejšie vidí aj slovenskú realitu:

R:   Pred zrakom vynorili sa mi obrazy: surová tvár, bodák... farizejské oči, a potom biedne mestečká, zdrevenenosť, nádherné zábavy – a zase – spústa chalúp, naprostriedku najkrajší dom – krčma! Ba ozaj či by tu myšlienka aj bola vstave tvoriť niečo pekného... impozantného, keby aj sputnaná nebola?

Zv: predel

M:   Po návrate zo Škótska bol Martin Rázus istý čas kaplánom v Modre u Samuela Zocha, druhého brata jeho snúbenice. V marci 1913 mu zomrel otec.

R:   Nie je to len bôľ za otcom, čo padá v obeť nespravodlivému životu. Je to viac! Rád by som aspoň niečo splatil zo svojho dlhu, ale ako? Nič viac odo mňa nepotrebuješ! Nuž prijmi aspoň toto: prisahám tu, pri tvojej svetlej pamiatke pamätať na slovenskú bedač, z ktorej som sám vyšiel. Ujať sa svojho neľudsky poníženého, krpčiarskeho rodu a odčiniť krivdu, ktorá sa mu deje! Tak mi Pán Boh pomáhaj!

M:   Ešte v novembri 1912 sa Rázus chcel uchádzať o miesto farára v Moravskom Lieskovom. Pomaďarčený biskup Baltík mu voľbu znemožnil. Preto koncom roku prijal pozvanie do podtatranskej Pribyliny, napriek tomu, že ho jeho budúci švagor Samuel Zoch odhováral, že z tamojších príjmov nevyžije. Koncom januára 1913 prešiel teda Martin Rázus za zborového farára do Pribyliny a 24. apríla 1913 sa oženil.

Ž:   Už na prelome mája a júna dostal „vzácnu“ návštevu: na vizitáciu prišiel maďarónsky biskup Geduly. Z rukopisných spomienok Rázusovej manželky sa dozvedáme, že Rázus v kázni privítal Gedulyho anglickým príslovím „môj dom je môj hrad“ a  našimi hradmi sú naše srdcia, „do ktorých nemôže vstúpiť nik bez nášho súhlasu“. Navyše svoju kázeň postavil na základnej myšlienke, že len ten je dobrý pastier, „ktorý reč svojho stáda nielenže dobre ovláda, ale ju i miluje“. Neskôr o Gedulyho reakcii a o situácii vo vedení evanjelickej  cirkvi napísal:

R:   Žasnem nad poklonkárstvom, akým je obstávaný. Pohádam sa s ním. Len milosť Božia, že ho na Pribyline neporazilo!

M:   Na priebeh vizitácie si Rázusova manželka neskôr spomína:

Ž:   Keď vychádzali ľudia z kostola, pribehol ktorýsi kňaz a rozrušene mi vravel, že sa pán biskup urazil na Martinovu kázeň a nechce prísť ani na obed... Na obed však nakoniec predsa len ostal. Po tom, čo si prezrel cirkevné účty a zápisnice vypýtal si kázne. Martin prišiel do rozpakov, pohľadal v stolíku všetky kázne, čo mal, bola to veru žalostne malá hŕbka. Tá dnešná bola tiež len na jednej strane - pár hlavných myšlienok poznačené. Pán biskup sa zlostne usmial: „Predsa je teda pravda, že si kázne nepíšete, milý môj brat, tak ako som aj bol počul. Odteraz budete štvrťročne posielať svoje písané kázne pána seniorovi!“ Po obede sa Geduly utiahol do hosťovskej, že ho vraj bolí hlava a mne poradil, „aby som si lepšie vychovávala toho svojho manžela.“ Niektorí Rázusovi dohovárali, že to nemal robiť, že si spravil darmo nepriateľa. Pri odchode Geduly podával Rázusovi podržať dáždnik a odniesť ho do koča. Rázus dáždnik nechal spadnúť, potom ho zdvihol a podal znovu Gedulymu.

M:   Takto heroicky intelektuál Rázus dokázal vzdorovať moci sveta, navyše hneď potom, čo si založil rodinu a čakali prírastok. Pre dnešného postmoderného človeka, ktorý prežil režim dvoch totalít, môže byť Rázusovo správanie voči biskupovi Gedulymu asi nepochopiteľné. Tak ďaleko sme došli od dávnej zásady, že najväčším imaním intelektuála je vernosť a služba poznanej pravde.

Ž:   Rázusovi sa z duše bridila slovenská ústupčivosť a poddajnosť. Neskôr – v štvorzväzkovom románe Svety – s úľubou opakoval životnú zásadu jednej z postáv: „Ani zohnúť, ani zlomiť. A kto strachom umiera, lajdáci mu zvonia“. Išlo vlastne o Rázusovo celoživotné presvedčenie, kategorický mravný imperatív celého jeho života. Prejavilo sa to i v rokoch prvej svetovej vojny. Nebyť Rázusa slovenský národný a literárny život by bol v rokoch vojny takmer úplne umŕtvený.

M:   Vojna v Rázusovi vyvrátila všetky životné istoty, ku ktorým sa predtým s námahou dopracoval. Šokovala ho absencia protivojnových postojov zo strany kultúrnych i cirkevných autorít. Persiflážou vojnového zneužitia kultúry pre vlastné egoistické mocenské záujmy je Rázusova báseň Kultúre:

R:   Hej, hrdá bohyňa, veď si len dožila časov:
tvoj oheň vyhasol, inému bohu sa  kädí dnes,
nie si viac kráľovnou, ale skôr poddanou našou!
Si krásna, uznáme, preto i uctíme chrám tvoj,
no musíš privoliť na všetko, o čo ťa žiadame:
ísť, kam my, jesť – čo my a piť náš ohnivý nápoj!
Pred svetom prisvedč, že jestli kde –  u nás si istá,
bo vieme, nepriatelia – tí by ťa nedbali pohaniť,
že sme ťa mali jak Izrael – Ježiša Krista!

Ž:   Vojnu Rázus  považoval za demonštratívny triumf sociálneho darwinizmu, čiže aplikovanie zákonov živočíšnej ríše na ľudskú spoločnosť. Keby takáto aplikácia mala zodpovedať realite, potom by boli na mieste najpesimistickejšie vízie bezperspektívnosti a márnosti sveta i ľudskej existencie:

R:   Ak by to ináč už nemalo byť,
a ten, kto silným, depsil by kvieťa i útlučkej slečne
a ten, kto silnejším – silného bil,
a ten, kto svalov najtvrdších, všetkým by z krvi pil večne
vtedy my, ľudkovia, zakážme bozk,
lebo je kvet a načo má daromne zakvitať náš strom?
Chrám ten tiež zamknime, kto by chcel dnu,
recme mu, že sme – svet i my – žartom ,
len úbohým žartom!!

M:   Hoci v rokoch svetovej vojny Rázus žil odtrhnutý od sveta, duchovne bol na úrovni špičiek európskej kultúry. Pod klenbou jeho malého dedinského obzoru nepredstaviteľnou silou rezonoval všetok bôľ, sklamanie a utrpenie, túžby a zúfania celého ľudstva. Svetová vojna prebudila v Rázusovi básnika – tribúna i svedomie národa, hlboko mysliaceho človeka, aj psychológa nálad širokých ľudových vrstiev.

R:   Kto srdca prajného a šiel by niekdy popred nás,
nech neťaží si chvíľočku zastať na nízkom prahu,
my dnu ho pozveme, ak neohrdí chudobných –
na márach uzrie sklamanie, u pŕs nádeju drahú.

Zvie naše nešťastie – i že sme voľných potomci,
i – že nám málo ostalo, skoro iba grunt holý,
že z nášho kamenia si cudzí palác budujú
a zver ich lesov pasie sa smelo po našom poli.

Hej, to mu zveríme, že raz tiež stavať mienime,
a jedno nám, čo sused zlý na náš úmysel vetí:
nám treba dôstojný krov, čo i cudzích prichýli,
pre pieseň našu vhodnú sieň – okná pre naše kvety!

Ž:   Toto jeho vyznanie pochádza  ešte z leta 1915. Postupom času sa presvedčenie o potrebe „stavať“ radikalizuje. Pravdou je, že prevrat na Slovensku  sa u Rázusa udial podstatne skôr ako 30. októbra 1918. Básnické zvestovanie oslobodenia, v básni „Hoj, zem drahá“ má dátum 14. október 1918 a publikované bolo o desať dní neskôr, teda takmer týždeň pred martinskou deklaráciou:

R:   Hoj, zem drahá, slovenská zem,

poľúbže sa s ránom,
búšte srdcia utýrané:
zore nad Kriváňom –
daromne noc hromom rvala,
blesky bila v temä:
otrokmi sme boli dosiaľ,
viacej nebudeme!

Putá hrdzou rozožrané
zodrali nám údy,
slzy naše liali dažďom
a krv tiekla prúdy –
za cudzích sme mreli, dnes žiť,
pre seba žiť chceme:
otrokmi sme boli dosiaľ,
viacej nebudeme!

Prisaháme na tie hroby
padlých našich bratov,
prisaháme na zem čiernu,
čo nám drahou, svätou –
prisaháme – hoc sa zdvihne
všetkých pekiel plemä:
otrokmi sme boli dosiaľ,
viacej nebudeme!

Zv: predel

M:   Rázusovo očakávanie návratu a vzniku Československa bolo až nereálne. Predpokladal zrod nového človeka, v ktorom „sebca hlas naveky“ zatíchne a predovšetkým vzájomnú česko-slovenskú žičlivosť. Nemiešajúc sa do politiky, ostával naďalej izolovaný v podtatranskej Pribyline, čoraz viac zatrpknutý z pomerov v novom štáte. V listoch rodine ako aj priateľom z rokov 1920 – 1921 sa už sťažoval veľmi hlasno.

R:   Žijem tu ako na druhom svete. Predstavte si len, že noviny raz prídu a päť razy nie. Nemám tu prístupu ani k telefónu, nehovoriac o telegrafe. Žijem odtrhnutý – strácam sa svetu a svet mne.

Ž:   Takáto izolovanosť  v čase, keď Slovensko prežívalo rušné udalosti a keď potrebovalo každého uvedomelého Slováka ho viedla koncom júna 1921 k odchodu z Pribyliny. Stal sa farárom v Moravskom Lieskovom. Rázus si spočiatku nebol istý správnosťou voľby, ale na novom pôsobisku veľmi skoro zistil, kam sa dostal.

R:   Moravské Lieskové je pasca, do ktorej som vbehol, keď sa už inak nedalo. Čakal som poltreťa roka, že sa mi najkrajšia národná služba umožní a keď vidím, že je márna všetka moja nádej, idem z Pribyliny – kde som mal čas venovať sa i cirkvi, i národu, i umeniu – do 4000 dušovej cirkvi, kde sa stanem strojom. Kde jednotlivec, keby sa len výlučne zboru venoval, nedostačí... Ak sa mi podarí literárne pracovať i v Lieskovom, budem šťastný. Ak nie, bude to pre mňa ťažké umieranie!

M:   Prílišná zaneprázdnenosť zborovými otázkami bola v rozpore s Rázusovým odhodlaním žiť literatúre. Navyše ťažké sociálne postavenie ľudu celého kraja mu nedovoľovalo žiť utiahnuto a izolovane. V auguste 1922 sa zúčastnil na česko-slovenskom stretnutí na Javorine. V mene slovenských účastníkov zoštylizoval rezolúciu, v ktorej sa zdôrazňovalo, že Slováci chcú ostať Slovákmi  rečou i kultúrne. Vyslovili v nej i požiadavku, aby slovenskí politici dôraznejšie bránili kultúrne a hospodárske potreby Slovenska, no aby predovšetkým bezodkladne presadzovali spravodlivú pozemkovú reformu. Okrem hospodárskych a sociálnych požiadaviek sa v nej vyslovuje aj takéto priame konštatovanie.

R:   Zlepšenie menovaných otázok možno dosiahnuť už iba postupnou decentralizáciou, autonómiou, odôvodnenou osobitosťou hospodárskych, kultúrno-národných i osobných záujmov Slovenska. V opačnom prípade bol by do opozície zahnaný celý slovenský národ, a to do opozície najkrajnejšej, čím by československá vzájomnosť mohla byť vážne ohrozená.

Ž:   V lete 1923 mal už Rázus dôkladne premyslenú koncepciu slovenskej politiky. Pred župnými voľbami na jeseň 1923 chcela agrárna strana Rázusa nominovať na prvé miesto svojej volebnej kandidátky. Rázus dal prednosť nadstraníckej kandidátke miestnych občanov. V októbri 1923 poslal  List  básnika Martina Rázusa americkým Slovákom. V plnom rozsahu v ňom demaskoval zhubnú hlasistickú politiku na Slovensku.

R:   Po prevrate uchvátila moc hlasistická klika na čele s dr. Šrobárom. Bez ohľadu na Slovenskú národnú radu vymenovali si poslancov do Národného zhromaždenia. Česi sa hrnuli, obsadzovali úrady a školy, čomu sme sa len tešili. Ale radosť naša netrvala dlho. Povstali, zvlášť pozdejšie, ničím neodôvodnené platové rozdiely a kým do gymnázií ešte len i zametačov dali spoza Moravy, Slováci počali dostávať žiadosti o úrad späť s poznámkou: Nelze vyhověti! Začalo sa verne podľa hlasistického vyznania, neuznávajúceho oprávnenosť slovenskej reči a slovenského národa, centralizovať a zjednocovať. Pri netečnosti slovenských centralistov riadila sa štátna hospodárska politika priemyselným záujmom českých zemí. Chceme pracovať s Čechmi v ruke, ale chceme byť pánmi vo vlastnom dome.

Ž:   List bol podnetom na publikovanie ostrých, ľudskú podstatu autora hrubo znevažujúcich útokov proti Rázusovi. Československá demokracia pritom nepohrdla ani službami plateného medzinárodného škandalistu, donášača a superpodvodníka Macedónčana Dimitrijeviča. Ten vydal v priebehu roku 1924 viacero nenávistných brožúr, ktoré sa záhadným spôsobom – cez školy, sokolské jednoty, obce i súkromné osoby – rozširovali po Slovensku, hanobiac Rázusovu ľudskú  i spisovateľskú dôstojnosť.

M:   Rázus všetko možné ospevoval, len slovenský národ nie. Slovo „slovenský národ“ a „Slovensko“ nepoužil v žiadnej svojej básni. Nebojoval, nepolitizoval, básnil len pre seba, svojim národu nepochopiteľným slovníkom a ešte menej štýlom. Keď každý básnik mlčal, počul sa len Rázus. Pravda, keď už spieval, musel niečo v prospech maďarského štátu... že ste spievali o vašej manželke, synáčkovi, slečne Zochovej, ba i o býkovi kmotra Čížika, nepoukazuje na vaše národniarstvo... Chceli ste zalichotiť Maďarom ako uhorský vlastenec!

Ž:   Rázusa sa Dimitrijevičove hanopisy a ďalšie ohovárania hlboko dotkli. Uvažoval aj o emigrácii do Ameriky. Nevedel si dobre predstaviť, ako by mohol ďalej vykonávať službu kazateľa Slova Božieho po takom  výraznom poškvrnení charakteru, aký mu spôsobil Dimitrijevič. Hanlivé obvinenia nemali konca kraja.

Zv: zmena

M:   Pýtam sa pána Rázusa, či on nemal väčšie dôchodky na svojej fare, než mnohí českí úradníci, a pracuje sedem razy menej, než akýkoľvek Čech.

Zv: zmena

M:   Rázus poškodil kníhtlačiarskemu spolku, ktorý mu tlačil jeho básne, a poškodil každému v čase, kto do rúk chytil jeho básne... Rázusove nezmysly sú hlbšie než oceán. Ste nepriateľ pokroku, ako taký nepriateľ republiky a nikdy lepším nebudete.

Zv: zmena

M:   Aký je to farár, Rázus, ktorý s lotrami hrá v karty do rána, a to o peniaze? Aký je to národovec, ktorý na to mal v čase, keď temer všetci Slováci krvácali?

Zv: predel

Ž:   Na jar 1925 Rázus vypracoval nový, doplnený a rozšírený program Slovenskej národnej strany. Do služieb národného sebazáchovného zápasu zapojil i svoju poéziu. Najmä v zbierke Kameň na medzi:

R:   Ešte raz sa prejdem po otcovskom poli,
ešte vyžalujem, nad čím srdce bolí,
ešte vzdychnem k nebu na úhore tuhom,
plesknem bičom a hajs! – zaryjem v zem pluhom.

Boh mi svedok, chcel som v zanietení svätom
gazdovať nie sám, lež v láske s rodným bratom,
ale načo hádky? načo hlúpe boje??
jar je tu – nuž orme, a to každý svoje!

M:   Rázus sa stal presvedčeným presadzovateľom autonómie Slovenska, ale zároveň aj obhajcom spoločného štátu Čechov a Slovákov. V priebehu roku 1927 sa viackrát zapojil do akcií proti maďarskej iredente a revízii trianonskej mierovej zmluvy, ktoré reprezentoval najmä anglický lord Rothermere. V novembri 1928, na naliehanie Krčméryho a Smreka, kandidoval a bol zvolený za poslanca do krajinského zastupiteľstva.

Ž:   V lete 1929 sa stal Martin Rázus predsedom Slovenskej národnej strany a v októbri 1929 poslancom národného zhromaždenia na spoločnej  kandidátke s Kramářovou Československou národnou demokraciou. Ešte predtým mu ponúkali miesto na svojej kandidátke do parlamentu agrárnici. Ako poslanec na stretnutí s vtedajším ministrom zahraničia Eduardom Benešom naliehal, aby sa vláda namiesto česko-nemeckého vyrovnania usilovala najprv o vyrovnanie česko-slovenské.

M:   Dostalo sa mu „zmysluplnej“ odpovede, že Slováci ostanú s Čechmi v každom prípade, pretože oni  nemajú kam ísť, ale Nemcov si vláda musí získať. Rázus odpovedal, aby sa nestalo, že keď si vláda bude myslieť, že si sudetských Nemcov už získala, práve vtedy ju zradia.

Zv: predel

Ž:   Začiatkom februára 1930 povolal brezniansky konvent Rázusa za tamojšieho farára. Pobyt v Brezne znamenal v jeho tvorbe príklon k historickej próze z dejín mesta Brezna. V októbri a v decembri 1931 v dvoch listoch Správe Matice slovenskej Rázus ostro protestoval proti oficiálnemu počešťovaniu Pravidiel slovenského pravopisu v autorstve Václava Vážneho.

M:   V júni 1932 žiadal na veľkom verejnom zhromaždení v Banskej Bystrici decentralizáciu Republiky. V októbri 1932 za početnej účasti obyvateľstva zástupcovia Slovenskej národnej strany a Hlinkovej slovenskej ľudovej strany vo Zvolene prijali manifest, v ktorom odmietli uznávať pojem „československý národ... Slováci neboli nikdy Česi a Česi Slováci“. Rázus takúto teóriu rázne odmietal.

R:   O tom, že by sme my, Slováci, mali byť Hanákmi alebo Chodmi jedného kmeňa, prirodzene, nemôže byť ani reči. My sme viac! Sme rovnoprávny národ s bratským českým národom!

M:   Ďalej žiadali včlenenie Pittsburskej dohody do ústavy Republiky Česko-slovenskej. V manifeste, a to je pre ďalší slovenský verejný život pozoruhodné, sa požadovalo i zrovnoprávnenie obidvoch náboženstiev a vylúčenie náboženského nátlaku a vieroučných debát z politiky. V septembri 1934 Krajinský úrad v Bratislave zastavil na pol roka vydávanie Národných novín, k čomu nepristúpila ani najšovinistickejšia maďarská vláda. 16. apríla 1935 národná a ľudová strana podpísali dohodu o spoločnej kandidátke do volieb.

Ž:   Ľudová strana sa v dohode zaviazala – bez ohľadu na získaný počet hlasov vo voľbách – prideliť  národniarom dve poslanecké miesta do parlamentu a jedno do senátu. Len prípadné tretie miesto do parlamentu malo závisieť od výsledkov volieb.

M:   Ľudová strana však dohodu po voľbách nedodržala a napriek predvolebným i povolebným rokovaniam sa z národniarov do parlamentu dostal len Rázus. Nedodržanie predvolebnej dohody znamenalo vážnu krízu v Slovenskej národnej strane a ťažký úder pre čoraz viac chorľavejúceho Rázusa. V liste Gustávovi Bežovi, podpredsedovi Slovenskej národnej strany, napísal:

R:   Znášať to nevládzem. Potrebujem pokoj, ináč ma zavrú do blázinca. Sklamanie, čo ma postihlo, ide mi na život. Nevládzem ďalej!

Ž:   Autentické svedectvo o Rázusovej životnej situácii po volebnom podvode ľudákov zachoval i Clementis.

M:   Spojenectvo pripravilo mu asi to najstrašnejšie sklamanie. Jeho poctivosť bola odmenená tým, že bol najsprostejším spôsobom oklamaný a okradnutý Hlinkovou ľudovou stranou aj o ten malý počet hlasov svojich prívržencov. Mali sme príležitosť hovoriť s Rázusom po týchto skúsenostiach. Stal sa z neho  rezignovaný človek bez nádeje.

Ž:   Rázus sa fakticky vzdal predsedníctva Slovenskej národnej strany a hľadal aj spôsob ako sa vzdať poslaneckého mandátu tak, aby ostal národnej strane. Sám Martin Rázus o situácii vo vedení národnej strany napísal:

R:   S takou armádou, ako mám, dalo by sa ešte bojovať. Ale s takým štábom, česť pekným výnimkám, nie veru!

M:   Akoby sklamania ešte nebolo dosť, Rázus – ktorý po celý život presadzoval náboženskú toleranciu a ekumenizmus – sa románom Odkaz mŕtvych dostal aj na cirkevný index. Zatrpknutosť – to bol čoraz viac základný životný pocit chorľavejúceho Rázusa. Stáva sa spoločným menovateľom aj jeho poslednej básnickej zbierky „Cestou“ a básnickej skladby „Stretnutie“, ako o tom svedčí i jeho báseň „Verš bez poézie“:

R:   Som zlý, keď bránim svoju krv i kosť,
zlý kňaz a tajov božských znateľ,
zlý politik, zlý spisovateľ,
zbytočný človek, pozdný hosť.

Kňaz? Má sa modliť k Pánu Bohu,
nemiešať sa, kde svetský krik,
a s prúdom plávať – politik,
sľubovať hrozno z tŕnia – hlohu!

A literát? nech slúcha zvukov zun
z ďalekých miest, hoc z rudých polí,
len nie to, prečo kvíli národ v bôli,
bo fádnym dnes už o tom brnkot strún!

A kto by horlil – kto zval smelo vpred,
keď módou plaziť sa a popol žrať?
Stáť pred kaštieľom u železných vrát
a čakať slušne pozyv na banket??

Som zlý! A ja už takým ostanem:
zlý kňaz a tajov božských znateľ,
zlý politik, zlý spisovateľ –
až zovrie ma raz v náruč rodná zem!

A jednak – rok len pôjde za rokom,
dozrie to, čo má dozrieť na svete.
Rodáci, niekdy azda spomniete,
či bol som zlý?! I – akým prorokom!!

Ž:   Svoje posledné práce Rázus už iba diktoval. Tak vznikli napríklad jeho rozsiahle novely Bombura a Surovcovci a niektoré ďalšie. Rukopis Surovcovcov došiel do redakcie Slovenských pohľadov dva dni pred Rázusovou smrťou. Báseň s príznačným názvom Neporozumený napísal deň pred smrťou.

Zv: H u d b a

R:   Raz ticho pôjdem od vás preč,
až záhad púť sa vážne začne.
Zdvorilá bude naša reč:
vy kývnete – ja hnem sa vďačne.

Vtedy už cudzí budem vám
s jedinou túžbou, čo v diaľ  ženie.
Vy volili ste zlatý mam,
volíte kruté poníženie.

Nevedeli sme jedno byť,
hoc srdce rozdával som v cite.
Mal by vás krok môj nazlostiť,
aspoň ma čestne zabudnite.

Ja ak sa obzriem na chatu
rodného kraja na obrázku,
vedzte, kto všetko nechá tu,
nemôže preds´ za svoju lásku!

Zv: H u d b a záverečná