Som zlý! A ja už takým ostanem:

zlý kňaz a tajov božských znateľ,

zlý politik, zlý spisovateľ –

až zovrie ma raz v náruč rodná zem!

A jednak – rok len pôjde za rokom,

dozrie to, čo má dozrieť na svete.

Rodáci, niekdy azda spomeniete,

či som zlý?! – I akým prorokom!!

Tento „verš bez poézie“ vpísal Martin Rázus do dávnej svojej básne vo chvíli, keď svet na jeho adresu volal povestné Ukrižuj! Nechci kňaza – volal svet, ktorý s modlitbou chce čin, nechci politika, čo nepláva s prúdom, nechci básnika, ktorý slúcha, prečo národ jeho kvíli! A my v časoch, v ktorých bolo módou plaziť sa, naozaj vyhnali sme kňaza, bičovali politika, umlčali a uväznili v trezoroch básnika. A podnes sme sa k nemu, vinníci jeho, s prosbou o odpustenie nevrátili, na jeho hrob kvet rýdzeho ducha nepoložili, do hlbín histórie jasným a presvedčivým hlasom neprivolali: Oj, spomíname – spomínať chceme na Teba, drahý tajov božských znateľ, vynikajúci kňaz, čestný politik a dobrý spisovateľ!   

Mali sme kazateľa, ktorý v politike zvestoval evanjelium.

Mali sme politika, ktorý dokázal v ľudských srdciach stavať chrámy.

Mali sme básnika, ktorý na harfe Hospodinovej spieval. Ktorý so Silvánom, Sládkovičom, Hviezdoslavom neopakovateľne vyspieval žalmické piesne slovenskej krajiny.

Hoci poslanie kňaza ťažko prijímal – prekonával vážne vnútorné krízy, ba mladým liberalizmom dokonca „pokúšal“ teológiu, ktorú spočiatku najmä kvôli matke študoval, predsa napokon stotožnil sa s Božím pozvaním, prijal, obsiahol a vrchovato naplnil duchovné poslanie evanjelického kňaza. V duši zachoval si mladú mnohostrunnosť, no kňazstvu oddal srdce bezo zvyšku. Ako kňaz bol predovšetkým úchvatným kazateľom a pravým modlitebníkom. Skúmateľom a znateľom božských tajov. Neskonalým milovníkom slovenského evanjelictva a evanjelickej duchovnosti slovenskej.

Ako kazateľ len zdanlivo kázal bez napísaného textu. Na svoje kázne a modlitby sa dôkladne pripravoval. Sobotu prežil v modlitbách: Ó, pomoc, Pane! volával, podaj kľúče od komory, kde uschované: láska, nádej a viera! Nech zajtra duch môj k hladným mocne prehovorí a vzmuží ochabnutých – a pozve rovnorodú tú čeľaď zhromaždených k spoločnému hodu.      

Také boli Rázusove soboty na evanjelických farách v Modre, Pribyline, Moravskom Lieskovom i v Brezne. A také boli i nedele: nadšený hod duchovný slávievali evanjelické chrámy, v ktorých spieval, modlil sa a kázal Martin Rázus.

A hoci sa v rázusovskej literatúre zjavuje a opakuje správa, podľa ktorej sa nezachovali rukopisy Rázusových kázní, slovenská národná bibliografia predsa zaznamenala, že niekoľko z nich bolo publikovaných. A práve z nich možno vyvodzovať nielen spôsob Rázusovej zvesti slova Božieho, model a dikciu Rázusovej kázne, ale aj Rázusov básnický vklad do slovenskej kázňovej literatúry: suspírium – modlitebný vzdych kazateľa pred kázňou, partíciá – súveršia, ktorými Martin Rázus – v básnickej skratke – podával kázňový biblický text. Veršované partíciá v kázni viackrát opakoval, Bibliu tým nielen básnickým jazykom do slovenčiny neopakovateľne prekladal, ale ju aj ľubozvučným spôsobom materinskej reči do pamäti vštepoval, vynaučoval.

Bol básnikom – apoštolom a bojovníkom – gentlemanom, ako ho nazval jeho druh a brat v básni a poézii slovenskej, Ján Smrek.

Bol naozaj básnikom a spisovateľom tisícerých studní a studničiek. Čistej vody a čistého slova. Svedčia o tom temer tri desiatky literárnych zväzkov básnikových, jedenásť básnických kníh, romány, drámy, prózy, eseje. So Smrekom povedané: čo rok – to nové dielo, nový zväzok, nové poschodie Rázusovej literárnej mohutnej budovy – neraz spontánne, v improvizáciách – rovno u sadzača, no predsa na pevnom uholnom kameni stavanej, pevnej, nezvratnej, a preto monumentálnej.

Ako spontánne kázal, tak spontánne aj písal: rovno do stroja; pri diktovaní chodil po kancelárii, a keď už chorý, v posledných týždňoch života tvoril – tu si sadol, tu na chvíľu ľahol. A ako zaznamenali tí, ktorí jeho texty zapisovali: krásne boli scény, keď diktoval partie, v ktorých hrdina deja sa nejakým mužným činom vyznačí, pritom autor – práve písal hrdinského Bomburu – akoby sa presunul do zdravého silného tela hrdinu, vstal, ráznym krokom prechodil, zaťal päsť, zdvihol hlavu a i v hlave sa zračilo, že chorý básnik je preč a miesto neho pracuje zdravý a silný hrdina. To bol on – ten Rázus, ktorý chodil po zhromaždeniach a prednáškach nekleslý a v plnej sile. No po chvíli zovretá päsť, ktorá chcela premôcť všetky neresti nášho života, zasa sa otvorila, mužný krok sa spomalil, hlas klesol a badal som, že prechodí zasa do pokojného – básnického maľovania.

Všetci tí, ktorí sa usilovali vyložiť Rázusov vstup na politické polia slovenské, odvodzovali ho od fenoménu otcovstva – od Rázusovho veriaceho otca, rýdzeho Slováka, chudobného robotníka. Práve od neho prijal a v srdci mohutne rozvinul lásku k slovenskej obci, zmysel pre spravodlivosť a česť v slovenskej rodine. A povýšil – jedno i druhé – na vlastenecký cit, právo i mrav národný. A hoci do národnej a duchovnej myšlienky prispieval ako básnik a publicista, a teda politik ducha slovenského už pred prvou svetovou vojnou a počas vojny prorockým básnickým evanjeliom, predsa na pôdu praktickej politiky vstúpil až potom, ako po prvej svetovej vojne videl a dovidel nové nebezpečia pre slovenské ideály, ba videl nejeden pád ideálneho sna slovenského. A neskôr politickou publicistikou i koncepčnou politickou prácou vstúpil na vrchol Slovenskej národnej strany. Viedol ju duchom pravdy a spravodlivosti. Česko-Slovensko, zem drahú privítal, básňou ho oslávil ako jedinečnú nádej československej vzájomnosti, bol prívržencom jeho integrity; vedel, že jeho zdravým základom môže a musí byť zväzok rovnoprávnych národov. Bol oddaným stúpencom Pittsburskej dohody a na jej základoch odmietal centralizmus v riadení československého štátu. Požadoval v ňom slovenskú samosprávu, autentickú a originálnu. Slovensko Slovákom! volal vždy, keď čechoslovakizmus v maske jednotného národa československého chcel poprieť nároky slovakizmu, svojbytného slovenského národa, na to, čo mu v spoločnom Česko-Slovensku nie darom, ale právom malo patriť.      

Politické reči Martina Rázusa v parlamente a jeho state v Národných novinách sú písané plamenným jazykom múdreho a predvídavého politika a poslanca, ktorý chcel vidieť súdržné Slovensko a Slovákov zjednotených okolo podstatných slovenských cieľov – tak v samourčovacom práve národov súvekého Česko-Slovenska, ako v spravodlivosti a cti života národného. Vedel, že demokratizmus prinášal a prináša prirodzenú rôznosť, no veril a bol presvedčený, že tolerantní politici slovenskí sú schopní podať si ruky a dohovoriť sa na spoločnom politickom základe, základnom slovenskom programe, ktorý mohol blahodarne vplývať na postavenie a vývoj Slovenska. Horlil za zmysluplnú spoluprácu evanjelikov s katolíkmi. Dobre vedel, že konfesionálna nevraživosť môže rozvrátiť Slovensko. Podával preto ruky všetkým, od ktorých očakával statočnú slovenskú politiku, no neraz sa nesmierne sklamal. Ba potom, čo sa nenaplnila zvolenská dohoda Slovenskej národnej strany so Slovenskou ľudovou stranou, na politiku rezignoval. No nerezignoval na ideály demokratizmu. Ako vpísal do epištoly synovi vo vzácnych a podnes živých, dejinami potvrdených – prorockých Argumentoch, základom moderného sveta musí byť práve demokratizmus, naplnený Desatorom. Považoval ho za dobrý základ zákonodarstva oslobodených národov: mal na mysli korektnosť demokratizmu, bez úderov pod pás, bez demagógie, bez klamstiev, vrážd, smilstva, krívd a akéhokoľvek egoizmu. Veď  demokratizmus nielen ohlasoval, ale neochvejne požadoval. Vášnivo odmietal totalitarizmus – vezmite do rúk a čítajte ho Argumenty, adresované synom Slovenska, do ktorých vložil celú svoju múdrosť a prezieravosť a v ktorých ostro odmietol komunizmu i fašizmus. A hoci dovidel ich koniec a krach, predsa pred nimi varoval: v nacistickom Nemecku napríklad vycítil obrovské nebezpečie pre život modernej civilizácie. Svojprávne národy – tie veľké i tie menšie – mali žiť podľa Rázusovho politického ideálu – bez diktátu veľkých – v duchovnom objatí, v rovine a rozkvete, v čestnej spolupráci.

Rázusov slovenský nacionalizmus bol patriotický, obranný, konštruktívny a kooperatívny. Bol pevný v spravodlivosti – nebol stvrdzovaný negáciou iných národov, nebol arogantný a extrémistický, nenávistný, ba dokonca rasistický. Veď Rázus národné a v národe hlásené patriotické slovo pečatil kresťanským humanizmom: láskou k svojmu národu a kresťanskou láskou všečlovečenskou, obecnou obopínal svet.

Sme národom chudobných, musíme si chrániť najslabších vnášaním kresťanského humanizmu do politiky. Nástojíme na výstavbe primeraných nemocníc, sirotincov a chudobincov; na bedlivej štátnej ochrane a v čas potreby i hmotnej podpore vysťahovalectva. To sú Rázusove kľúčové poznámky v sociálne vypätých časoch ťažkej hospodárskej krízy k politike Slovenskej národnej strany, na čele ktorej začas so srdcom diakonickým pozoruhodne pôsobil a ktorú viedol k vízii – k videniu Slovenska celého ako celku, neparcelovaného a netrhaného straníckymi či osobničkárskymi „ego-záujmami“. Práve tie ako politik i básnik nemilosrdne kritizoval najostrejšie u tých vlastných, u tých Slovákov, ktorí v mene vlastného zisku a časnej majetnosti obetovali nadčasové slovenské záujmy, zrádzali slovenské dávne i budúce ideály, svet duše slovenskej, slovenskú politiku, hospodárstvo, školstvo a kultúru. A ako kňaz nebojácne káral tých kresťanov, ktorí síce hlásali Krista, no nežili kráľovstvo Božie: žili pre nenásytné zisky pozemské. Tých sa najviac Rázus obával, za nich prosil – vo veľkom dni veľkopiatočnom, jednom zo svojich posledných, keď Slovákom a Slovensku v prosbách za naše duchovné vzkriesenie odkázal:

Pri hrobe Spasiteľovom voláme k Tebe, národ môj slovenský; maj srdce a maj rozum! Pamätaj na príklad svojich veľkých mužov! Všímaj si toho víťazného Krista a zvíťaz i Ty nad svojou krehkosťou, malichernosťou, nad otravou rozkladu, tým i nad smrťou.

A vtedy nebudeš svätiť ústy, ale srdcom. Len vtedy zvoláš opravdu s Máriou Magdalénou: Rabboni, lebo uzrieš svojho Pána. Životodarná sila jara v celom našom živote prejaví sa iste, keď bude viac Božej milosti, nežli ľudskej zlosti!

Vzkries nás, Pane!

Miloš Kovačka