Martin Rázus študoval v Kežmarku na Evanjelickom a.v. dištriktuálnom lýceu – ako sa vtedy nazývalo vyššie gymnázium – v r. 1903 – 1907. Sem prišiel do 5. ročníka – ako uvádza triedny výkaz – ”...z  Ev. a. v. gymnázia v Banskej Bystrici s dobrým vysvedčením.” (KÉSMÁRKI ág. hitv. evang. ker. lyceum V. osztályába járó nővendékeinek OSZTÁLYZATA az 1903/1904 évben. Impurum. Majetok Múzea v Kežmarku.)

Hoci písomných dokladov o štúdiu Rázusa v Kežmarku nie je veľa (triedne výkazy – nečistopisy, výročné školské správy, kniha zápisníc maďarského samovzdelávacieho spolku), o jeho peripetiách i šťastnejších chvíľach sa dozvedáme zo životopisného románu Maroško študuje (Rázus, Martin: Maroško študuje – príbehy zo študentského života. Praha, Mazáč, 1933) ako aj zo spomienok jeho starších spolužiakov Pavla Neckára (Neckár, Pavel: Slovenskí študenti v Kežmarku. In: Memorabilia Lycei Kesmarkiensis. Kežmarok, Sauter 1933. Str. 104 - 105), Ivana Stodolu (Stodola, Ivan: Bolo ako bolo. Bratislava, SVKL 1965) i priameho spolužiaka Nemca Gézu Altmanna (nn: Meine Begegnung mit Martin Rázus. Karpathen-Post, r. 59, 1938, č. 28 - 29). Kým spomienky sú autentické, román obsahuje oproti skutočnosti niekoľko odlišností – uvádza napr. že do Kežmarku prišiel Rázus už ako štvrták – kvartán, čo nie je pravda.

Kežmarok bol v tom čase mestom škôl – existovalo tu staré lýceum, ktoré malo svoje základy v škole zo 14. stor. (no nie je vylúčené, že prvý typ školy – farská – bol už v 13. stor.) – navštevovali ho žiaci z celej strednej Európy. Bola tu aj tkáčska umelecká odborná škola – prvá škola svojho druhu v Uhorsku, bola tu obchodná škola – jej žiaci sa volali nevedno prečo ”cinkovia”, existovali tu chlapčenská i dievčenská meštianska škola, katolícka, židovská a evanjelická ľudová škola. Do Kežmarku za čias Rázusa prichádzali žiaci zo všetkých uhorských žúp – dnešného Slovenska, Maďarska, Rumunska, no i Ukrajiny, Poľska, Čiech a Moravy, Juhoslávie, Rakúska, ba dokonca aj Slováci, narodení v USA. Železničné spojenie do Popradu bolo dobré, z Popradu viedla do Kežmarku vicinálna železnica, po ktorej premával tzv. Kaffeemühle – parná lokomotíva. V Poprade – ako Rázus aspomína – vraj bolo treba naň čakať aj 4 hodiny. Cesta do Kežmarku trvala okolo 40 minút. No neraz študenti putovali aj pešo alebo na furmanských vozoch. Bohatší – na fiakroch.

Kežmarské gymnázium malo 8 ročníkov, no keďže nadväzovalo na historické tradície lýcea, vymohlo si naďalej používať tento názov a používalo ho až do 40. rokov 20. stor.  Na začiatku 20. stor. malo lýceum dve budovy – starú z r. 1774 – 1776 a novú modernú z r. 1893 – 1894,  rozšírenú r. 1906. Súčasťou školy bola knižnica, považovaná za najväčšiu školskú historickú knižnicu v strednej Európe, ktorá už vtedy mala vyše 100 000 zväzkov. Kežmarské lýceum bolo moderne vybavené. Malo historický kabinet, dokumentujúci históriu Uhorska, kresliareň s rôznymi vzormi a modelmi, filologický a umeleckohistorický kabinet s reprodukciami obrazov a sôch ako aj rôznych dobových úžitkových predmetov, zemepisný kabinet, prírodovedný kabinet s vypchávkami zvierat, minerálmi, herbármi a telocvičný kabinet.

Rázus charakterizuje kežmarský študentský život takto:

”Študentský život má v  tomto meste svoju dávnu tradíciu ako v prastarom Heidelbergu... Je tu zachovalý hrad z kuruckej doby, mnoho pekných dievčat a prekrásne okolie. Tu je to už ináč ako na meštianke. Ozajstný výber národov: Nemci, Maďari, Slováci, Rusi, Židia, ba i jeden Rumun. A to všetko v jednej triede. Tu sa už musí hovoriť nejakou spoločnou rečou... A tak sa hovorí maďarčinou. I to dosť mizernou. Kežmarok je totiž staré nemecké mesto.”

Rázus, ktorý sa dovtedy pochyboval v slovenskom prostredí Liptova i Turca, prišiel do kraja, kde žili rôzne národnosti a etnické skupiny – na Spiši boli Slováci, Nemci, Maďari, Poliaci, Rusíni, Bulhari, potomkovia talianskych prisťahovalcov, žilo tu aj mnoho Židov, Goralov i Cigánov. Prakticky každý Spišiak musel vedieť po nemecky, maďarsky i slovensky – hoci aj lámanou slovenčinou, ale na dedinách by sa inak nebol dohovoril. Pravda, v mestách to už bolo inak, tak sa slovenský živel skladal zo študentov, drobných remeselníkov, tovarišov, mestskej čeľade, sluhov a slúžok.

Podobne to bolo aj na lýceu. Z triedneho výkazu 5. ročníka zistíme, že v triede bolo pôvodne 31 žiakov a 1 externista. Podľa mien, sídiel i uvádzanej znalosti reči by sme mohli usúdiť, že tu bolo až 12 Slovákov (v Rázusovej triede až do konca jeho štúdií bol vždy najväčší počet Slovákov), 8 Nemcov, 10 Maďarov, 1 Rumun a 1 Rusín. Z toho boli 11 Spišiaci a 4 Židia. Zo slovenských mien, ktoré boli Rázusovými spolužiakmi až do konca štúdií, spomenieme aspoň tieto: Július Beniač z Nemeckej Ľupče – neskôr lekár, Ján Ďurkovič z Hnúšte, Ján Osvalda z Veličnej, Pavel Žuffa z Liptovského Mikuláša – neskôr strojný inžinier. V skutočnosti sa  hlásilo za Slovákov len 8, Rumun a Rusín dali prednosť maďarskej národnosti.

Keďže sa triedne výkazy písali v reči maďarskej, Rázus sa uvádza ako Rázusz Márton (v ďalších rokoch len Rázus), ďalej je uvedený dátum narodenia 18. október 1888, vierovyznanie evanjelické a.v., miesto narodenia Vrbica - Liptovská župa, prekvapujúce povolanie otca - statkár (földbirtokos!), hoci bol maloroľník a privyrábal si v garbiarni. Ďalej sa vo výkaze uvádza spôsob stravy – u Rázusa alumneum, t.j. jedáleň pre najchudobnejších. Znalosť jazykov: maďarčina a slovenčina. Ďalej sú uvedené tieto predmety: chovanie, náboženstvo, maďarčina, nemčina, latinčina, gréčtina (zvlášť literatúra a zvlášť umenie), dejepis, prírodopis, matematika, telocvik, úprava písomných prác a bol uvedený aj počet hodín, ktoré chýbal. Všetky tieto predmety sa učil Rázus až do matúry, od 7. ročníka vystriedala prírodopis fyzika, v 7. ročníku mal navyše zdravovedu a v 8. ročníku filozofiu. Najviac vyučovacích hodín bolo vyhradených latinčine, maďarčine a matematike.

Bohatá bola mimoškolská činnosť žiakov –  na lýceu pracoval maďarský samovzdelávací a čitateľský krúžok, recitačný krúžok, spevokol, orchester, telocvičný a šermiarsky krúžok. Rázus však nikde nebol. S jeho menom – i to skôr formálne – sa stretávame v menoslove maďarského samovzdelávacieho a čitateľského krúžku v školskom roku 1905/1906 (A Késmárki Liceumi önképző és olvasókör Jegyzőkönyve 1905 szeptembertől 1913 november 3-ig), kde je aj meno Ivana Stodolu a Pavla Neckára. Aktívne však nevystupoval ani jeden. 

Rázus patril prospechove k dobrým žiakom – jednotkárom a dvojkárom. Počas celého štúdia mal len dvakrát trojku – raz v 5. ročníku na polroku z gréčtiny a v 8. ročníku na polroku z fyziky.  Exceloval hlavne na matúre, kde len piati skončili s výborným prospechom – podľa abecedy: Altmann Géza, Beniač Július, Ďurkovič Ján, Pollák Abrahám Jozef, Rázus Martin – teda traja Slováci, Nemec a Žid. Písomné matúry sa konali  22. - 24. mája 1907  z maďarčiny, latinčiny a matematiky (algebra a geometria). Ústne matúry boli v dňoch 24. – 28. júna 1907 (zápisnica z matúr sa nezachovala), Rázus maturoval 27. júna a podľa maturitného vysvedčenia boli hlavné predmety maďarčina, latinčina, dejepis, matematika a fyzika – okrem latinčiny, kde má dvojku, má samé jednotky a na maturitnom vysvedčení sú uvedené aj ostatné predmety, ktoré mal počas štúdií na lýceu - dvojku má len z nemčiny a gréčtiny.

Rázus patril aj k najchudobnejším žiakom školy. Od 6. ročníka až po 8. ročník bol oslobodený od platenia tzv. školského poplatku (bola to len polovica celkového študentského poplatku) vo výške 22 korún. Oslobodený bol napr. aj Július Beniač, aj Pavol Neckár. Za usilovnosť poberal Rázus v 6. ročníku štipendium Istvána Clementisa vo výške 30 korún, hoci ho mali dostať prednostne žiaci z Gemera. Dostali ho len 2 študenti. V 7. ročníku získal pre usilovnosť štipendium Zuzany Napravszkej o výške 30 korún, ktoré bolo určené pre 6 žiakov vyššieho gymnázia. To isté štipendium poberal aj v 8. ročníku. (Údaje podľa A KÉSMÁRKI ág. hitv. evang. ker. lyceum VI. osztályába járó nővendékeinek OSZTÁLYZATA az 1904/1905 évben. A KÉSMÁRKI ág. hitv. evang. ker. lyceum VII. osztályába járó nővendékeinek OSZTÁLYZATA az 1905/1906 évben. A KÉSMÁRKI ág. hitv. evang. ker. lyceum VIII. osztályába járó nővendékeinek OSZTÁLYZATA az 1906/1907 évben. Všetko Impurum. Majetok Ev. a. v. lýcea v Kežmarku. Ďalej: A KÉSMÁRKI ÁG. HITV. EVANG. KERÜLETI  LYCEUM 1903/1904 TANÉVI  ÉRTESÍTŐJE. Késmárk 1904. A KÉSMÁRKI ÁG. HITV. EVANG. KERÜLETI LYCEUM 1904/1905 TANÉVI ÉRTESÍTŐJE. Késmárk 1905. A KÉSMÁRKI ÁG. HITV. EVANG. KERÜLETI LYCEUM 1905/1906 TANÉVI ÉRTESÍTŐJE. Késmárk 1906. A KÉSMÁRKI ÁG. HITV. EVANG. KERÜLETI LYCEUM 1906/1907 TANÉVI ÉRTESÍTŐJE. Késmárk 1907.)

Rázus takto spomína v knihe Maroško študuje: ”Maroš...peniaze dostáva len na to potrebnejšie zo štipendia... Ak ich nieto a mamka nepošlú, sťahuje si remeň, čo je u chudobnejších študentov na dennom poriadku. Zimníka nemá. O to rýchlejšie kráča v obtiahnutom kabátku zmrzlými ulicami. Veľa trápenia má s obuvou. Podošvy na topánkach prederú sa raz-dva. Niet ich za čo podbiť. Vkladá si vždy ráno hrubý lepenkový papier na dieru Do večera sa prederie neraz i s pančuchou. Druhého rána založí si nový papier a je to.”  O Rázusovi podobne píše aj jeho spolužiak z oktávy Géza Altmann: ”Rázus sa na ničom nezúčastňoval. Nemal peniaze - bol chudobný ako kostolná myš. Často sa mu nepodarilo pokryť ani najnutnejšie...Ešte dnes vidím, ako neprimerane oblečený v zimné ráno ponáhľal sa do školy...”

V čom asi pramenilo toto Rázusovo ”odľudstvo”, že sa na ničom nezúčastňoval? Predovšetkým v tom, že pochádzal z chudobnej rodiny a ešte ako chlapec pocítil, že ho bývalý dobrí kamaráti obchádzajú: on sa dostal do škôl, do meštiansky a stával sa proti svojej vôli pánčaťom. Učitelia i farár odporúčali rodičom, aby dali nadaného chlapca školovať. I tetka mu hovorí: “Nech je z teba niečo, nielen z pánov!” Možno preto sa Rázus stavia negatívne voči bohatým spolužiakom i voči Židom.

Riaditeľom školy počas 5.- 7. ročníka bol Karol Bruckner – matematik a fyzik, člen viacerých celoštátnych i regionálnych pedagogických spoločností, v poslednom ročníku Žigmund Karátsony, ktorý učil gréčtinu. Triednym počas celých štúdií bol dr. Edmund Szelényi, ktorý učil maďarčinu a nemčinu a podľa spomienok žiakov on ich naučil logicky myslieť. Bol autorom viacerých filozofických a pedagogických diel. Po celé štúdiá učil Rázusa dejepis a v poslednom ročníku aj filozofiu Alexander Zvarínyi,(v čase matúry Rázusa pôsobil na lýceu 33. rok), telocvik Rudolf Topperczer (okrem iného hlavný veliteľ hasičov v meste, vedúci miestneho telocvičného spolku, člen spevokolu, člen mestského predstaviteľstva atď.), náboženstvo vyučoval nemecký básnik Eugen Binder. Známou a populárnou postavičkou lýcea bol však matematik Pavol Klein (tiež na lýceu 33. rok) a hoci učil Rázusa len v 6. a 7. triede, študent mu venoval nemalú pozornosť. Bol to Nemec s mizernou maďarčinou, ktorý žil len pre svoj predmet. Maďarsky vedel len nadávať a každému žiakovi hovoril bácsi. Samozrejme, Rázus nikoho nenazval vlastným menom: Riaditeľ Bruckner bol Glockner s prezývkou Diri, lebo rád dirigoval. Triedny Dr. Szelényi bol Lencsey s prezývkou Csipisz  lebo rád vyštipol žiaka z notesa práve vtedy, keď to ten najmenej čakal, latinčinár Dr. Oppel je Berényi, prezývaný Bögözi pre zvláštne vyslovovanie hlbokej hlásky ö, gréčtinár Karátsony (po slovensky Vianočný) je Pünkösdi (po slovensky Turičný), prezývaný Papuán, pretože to bola jeho najobľúbenejšia nadávka pre žiakov, dejepisár Zvarínyi je Zavarský bez prezývky, lebo bol dobrák ako kus chleba, matematikár  Klein je Fleck, prezývaný aj v skutočnosti Pamlibácsi, telocvikár Topperczer sa volá skrátene – Pertzer. V Rázusovom maturitnom ročníku prišiel ako profesor na lýceum aj Jur Hronec  neskôr zakladateľ slovenského technického vysokého školstva, ale Rázus ho nespomína.

Kým poväčšine profesori nemeckej národnosti boli národnostne veľmi tolerantní, pomaďarčení Slováci alebo Nemci tvorili opak. Napr. pomocný profesor Zoltán Votiský - podľa Rázusa Cibacký, ktorý prišiel na lýceum r. 1905 ako deje-zemepisár bol slovenského pôvodu z Oravy (Rázusa neučil), no mal takýto názor: ”Je to možné, aby sa v Uhorsku našla inteligentná rodina, kde sa hovorí po slovensky?”

Keďže internáty v tej dobe v Kežmarku neboli, študenti bývali v tzv. komorách - malých tmavých izbičkách s výhľadom do dvora, ktoré im prenajali hlavne kežmarské vdovy a staré panny, aby si privyrobili. Za malý poplatok dávali študentom aj raňajky, ba aj prali. Rázus býval v komore na Hlavnom námestí č. 86 a spolu s ním aj Pavol Neckár. Bol to dom židovského obchodníka Becsera, ktorého Rázus premenoval na Buxbauma. Izbu prenajímal starý nemecký krajčír Fischl (pravé meno nepoznáme) – alkoholik aj so svojou ženou – pôvodný majiteľ domu, ktorý skrachoval a dom predal spomenutému obchodníkovi. Rázus platil za ubytovanie, raňajky a večeru 10 zlatých. Podobne aj Neckár. Bývali len dvaja a používali dokonca dve izby. No i to bolo niekedy málo, keď prišli iní slovenskí študenti, ktorí sa nebáli hlásiť za Slovákov.

Vo všetkých ročníkoch sa Rázus stravoval v alumneu, kde stál obed mesačne 4 koruny, len istý čas v 6. ročníku bol aj v konvikte – jedálni pre bohatších, kde sa platilo až 16 korún. Na čele alumnea stál tzv. efor – profesor nižších tried Július Gretzmacher, uvádzaný ako Gretz s prezývkou Grica - kaša. Na poriadok dozeral jeden z najstarších študentov – za čias Rázusa Pavol Neckár. Obed pozostával údajne takmer vždy z hovädzej polievky, kde plával kúsok mäsa, strukoviny – hlavne fazuľa, často kapusta, podával sa aj chlieb, ktorý nazývali brúgó – malý okrúhly chlebík z čiernej žitnej múky, ktorý študenti zbožňovali, lebo sa z neho dalo najesť. Štvrťka na obed, štvrťka na večeru.  Dala sa jesť aj dupla a tripla, ale polievku dostávali hladoši vždy redšiu a redšiu. Obsluhovali žiaci nižších tried – za stravu. Alumneum, kde chodila takmer polovica žiakov, sa vydržiavalo z milodarov mešťanov a zo ziskov na suplikáciách. Suplikanti boli študenti, ktorí počas letných prázdnin - vakácií chodili po celom Uhorsku, hlavne, kde bývali protestanti a všetky peňažné dary zapisovali do malých výberových knižočiek. Jeden rok takto chodil aj Rázus. Ak sa získalo viac peňazí, boli aj večere – čo napr. v konvikte bolo samozrejmé. Ak jedlo nestačilo, chodili študenti na chýrne spišské ”viršle” alebo na krémeše alebo na pivo do Meeseho pivovaru, pravda, ak na to mali.

Hoci uvedomelých Slovákov nebolo na lýceu veľa, Rázus spomína viacerých. Prvý je Pavol Neckár zo Skalice (1888 – 1975), neskôr evanjelický kňaz, tajomník generálneho biskupa, politik – signatár Martinskej deklarácie r. 1918. Rázus ho uvádza pod menom Jano Črep z Vináriek.

Neckár v Kežmarku študoval v r. 1902 - 1906. Na Kežmarok spomína takto: ”Do kežmarského lýcea chodievali študovať Slováci od nepamäti. Keby sme si prezreli anály ústavu, stretli by sme sa tam s menami vynikajúcich Slovákov... My, Slováci, chodili sme do Kežmarku osvojiť si nemeckú reč. Najviac bol zastúpený Liptov...Uvedomelých Slovákov bolo nás v tejto dobe asi 20... (Keď Neckár maturoval, sa za Slovákov hlásili len 38 z celkového počtu 234 študentov, hoci ich v skutočnosti bolo do 70.) Do tejto doby spadajú prvý výpady väčšinou nemaďarských študentov voči Slovákom... No vtedajší riaditeľ Bruckner sa vedel postaviť proti ultrašovinistickým chúťkam mnohých... Inak život študentský v Kežmarku bol milý, veselý. Mesto i okolie sa ozývalo spevom žiactva, profesori boli i vychovávateľmi mládeže a starali sa aj o lacné stravovanie žiactva... Nuž z tej nemčiny sme si mnoho v Kežmarku neosvojili, skôr sme sa naučili od maďarských spolužiakov správnej maďarčine.”

Rázus hodne miesta venuje aj spolužiakovi Ondrejovi Haneskovi z Gemera, ktorý vystupuje pod menom Tomáš Pazderník – bol to vynikajúci lingvista, ktorý chcel preložiť indické spevy Mahábhárata a Rámájána do slovenčiny. Bol presvedčený Slovák. Aj na maďarských oslavách čítal Kollárovu Slávy dcéru. Na tiché upozornenie profesorského zboru odišiel z kežmarského lýcea dokončiť r. 1906 posledné dva roky štúdií na Moravu – umrel predčasne na TBC.

Ďalším starším spolužiakom Rázusa bol Ivan Stodola z Vrbice (1888 - 1977), neskôr lekár, zakladateľ modernej slovenskej drámy. Vystupuje pravdepodobne pod menom Milo Kloška (alebo tak volá Rázus spolužiaka Žuffu?) V Kežmarku študoval Stodola v r. 1900-1901 a 1903-1906. V r. 1903 býval u kníhtlačiara Sautera oproti Neckárovej komoreš (dnes Hlavné námestie 33). Na Kežmarok spomína takto ”Na ulici a v gymnáziu sme hovorili vždy po maďarsky. S kvintánom Martinom Rázusom (Stodola bol o rok vyššie) sme sa tu i tu poprechádzali v sobotu popoludní po kežmarskom chotári. Až za mestom sme sa pustili do slovenského rozhovoru. V komorách, kde bývali len naši, pravdaže, nepreriekli sme ani slova po maďarsky. V Neckárovej komore bolo najistejšie, u neho sme sa teda v sobotu večer schádzali. Aj sme si zaspievali a hlavne všetko prebrali, čo sa za týždeň stalo... Neskoršie naši spolužiaci prišli na to, že sa schádzame a začali nás sledovať. Pomohli sme si tak, že sme perinou založili oblok...”

Študenti sa v Neckárovej komore schádzali najprv iba pri radostnejších príležitostiach: fašiangy, jubileá... Rázus  vystupujúci pod menom Martin Plajbás  však protestoval: ”Keď sú už schôdzky, nech sú nielen pre daromnice... Ale prečo by sme nemali niečo iného? ... Nejaké literárne večierky. Slovenské večierky”! Priatelia sa smejú, či to majú byť večierky od litra a či od litery? Ale Marošov návrh na večierky od litery prešiel. Tak sa stala centrom literárneho života Fischlova a či Neckárova komora. Dlho sa to neutajilo. Raz Neckár dostal list z gymnázia z Marmarošskej Sihote údajne od nejakého Ivana Klimcsáka v zastúpení tamojšieho slovenského panslávskeho tajného spolku. Chcel spolupracovať s kežmarským, dokonca chceli jeho menoslov a stanovy. Študenti prezieravo šli za riaditeľom  Brucknerom s tým, že sa nezaoberajú žiadnymi hlúposťami. Dobre vedeli, že je to pasca - na gymnáziu v Marmarošskej Sihoti totiž neboli žiadni Slováci. Neckár uvádza, že list napísali maďarskí spolužiaci, s ktorými údajne dobre vychádzali. Stodola píše o autoroch ako ”maďarónskych Spišiakoch.” Žiaľ, podľa všetkého k nim patrili spolužiaci židovského pôvodu Gejza Glück z Liptovského Mikuláša (pravé meno sa nepodarilo zistiť, žiadny taký študent sa ani v zozname nenachádza) a Abrahám Pollák zo Strání pod Tatrami – Rázus ho menuje Móric Zweig (tiež bol oslobodený od časti školského poplatku), výborný žiak, ktorý mal trojky len z telocviku. V poslednom ročníku predsedal maďarskému samovzdelávaciemu krúžku a bol dobrý maďarčinár. Snáď aj odtiaľ pramení Rázusov antisemitizmus?

Iba raz študenti nezaložili oblok - po matúre Neckára a Stodolu sa zišli v komore všetci slovenskí študenti, spievali Nad Tatrou sa blýska a iné pesničky. Ba nezúčastnili sa ani záverečného banketu. Tak sa dostal Rázus už ako sám do posledného – ôsmeho ročníka. Oktaváni boli páni – po poslednom polročnom vysvedčení si založili zelenú stužku na kabát, mohli na ulici fajčiť a chodiť s palicou. Rázusov spolužiak Géza Altmann spomína na tieto časy takto:

”Byť oktavánom znamenalo v každom čase v Kežmarku druh spoločenského postavenia – študenti sa začali zaujímať o dianie v meste, v Meeseho v kolkárni kvitol život, domáce pivo chutilo celkom inak. Boli pozývaní sem a tam, všade boli  hre dievčatá...”

V tomto ročníku sa národnostné trenice ešte viac zostrili. Rázus nebol ochotný si dať maďarskú trikolóru na tzv. Deň slobody, keď sa 15. marca pripomínalo výročie revolúcie. Nespieva maďarskú hymnu. Verejne hovorí po slovensky. Na to jeho maďarónski spolužiaci odmietnu Rázusovo foto dať na spoločné tablo a vyhlásia proti nemu bojkot. Stojí za tým údajne aj profesor Votiský, pochádzajúci z Oravy.

Dajme hlas aj druhej strane. Altmann, ktorý prišiel do Kežmarku už len do oktávy, vykresľuje Rázusa takto:

“Mládež v triede mala iné problémy než nacionálne Jeden mládenec v VIII. triede tvoril výnimku. Stál bokom vo všetkých veciach, ktoré sa vzťahovali na triedu. Bol to Martin Rázus. Už hneď na začiatku školského roku bol mi nápadný svojím zovňajškom – skromne oblečený, tichý, plavovlasý a modrooký, skúmavý mládenec so sympatickými črtami tváre a mocného vzrastu, ktorý mi pripadal ako symbol prasily svojho vlastného národa. Bez slova sedel pri najvnútornejšom okne učebne v predposlednej lavici – v poslednej som sedel ja. Vždy si niečo značil alebo preberal, pričom nepočúval ani nepozeral, čo sa cez prestávku okolo neho odohrávalo. Bol ako jeden, ktorý nepatril k nám. Rázus a trieda boli oddelené od seba ako dva póly. Ak sa niekto spýtal, koľkí ste v 8. triede, odpovedali sme: 32 a Rázus. Čo sa v triede odohralo, vždy muselo ísť mimo neho. A tak upadol u všetkých do nemilosti. Rázusovi to nevadilo. “A keď sa mi aj vyhnete z cesty širokým oblúkom, to ma nebude mrzieť, ja ostanem tým, čím som.” ... Ja som býval v malej komore a naproti na Hlavnom námestí č. 86, kde je teraz mliekáreň, býval Rázus. Nebol voči mne dôverčivý. Rázus ostal predtým i teraz pre mňa záhadou a veľkou neznámou – X. V triede bolo aj hodne Slovákov. Tí držali s triedou a boli úprimnými priateľmi. Na otázky národnosti sa hľadelo ako na tú najsúkromnejšiu vec a nehovorilo sa o tom. Rázusovo aktívne národné povedomie nebolo nijakou špekulatívnou úvahou, ani nejakou účelnou frazeológiou učičíkané. Pociťoval to už vtedy ako najvyššiu muku a nespravodlivosť, že Slovákom nebolo dopriate študovať v materinskej reči. Nedíval sa len na súčasnosť, ale videl živo pred sebou celé dejiny svojho národa, bol preto neschopný preniesť  sa ponad všetko a vyrovnať so súčasným stavom. Nebol ako my človekom prítomnosti. Myslel len na minulosť a budúcnosť. V jeho duši bol žiaľ a bolesť. Medzi slovenskými autormi bol vo svojom živle. Bol uvedomelým Slovákom skrz-naskrz, hlboko až do koreňov svojej duše. A predsa  Rázusovo opozičné postavenie – to mi je dobre známe – nebolo nikdy nahlas a v žiadnom prípade pre iných urážajúce. Tak bol aj on opatrný, aby sa nedostal do konfliktu s vedením školy. Kam nemohol preniknúť, utiahol sa bez slova. V slovenských časopisoch je častejšie spomínané “bol už ako žiak prenasledovaný pansláv”. Ale pre Kežmarok to neplatilo. Nespomína to ani Rázus vo svojom románe Maroško študuje. (?) Naopak, škola ho bránila pred výpadmi niekoľkých ľudí. Že mu niektorí profesori boli bližší, vyjadril bez okolkov. Myslím si však, že sa Rázus v triede cítil nepohodlne. O bojkote triedy píše trpko – no údajne sa to inak odohralo. V románe sa môže všeličo písať inak. (?) Rázusovo “státie bokom” sa zakladá nielen na jeho silnom národnom povedomí, iba toto by hádam nebolo spôsobilo jeho opozíciu. Rázus bol ťažká a citlivá povaha. Nepochopil, čo je to spolupodnikať a spolu sa smiať, nevedel, čo je to užívať okamih. Pre nás bol príliš vážny, príliš do seba zahľadený a vždy bol zaujatý svojimi vlastnými myšlienkami a tie neboli rovnaké ako naše – nás lákala spoločnosť, on sa jej vyhýbal. My sme boli vždy hotoví niečo zažiť, niečo podniknúť a on v tom čase prežíval svoj ťažký vnútorný boj. Víno sa kvasí najlepšie, keď sa nechá na pokoji a my sme ho nechali. Protiklad sa najostrejšie ukázal cez prestávky – iní vystrájali, on vo svojom kútiku ticho rozmýšľal. Možno mu niekedy aj blyslo hlavou  niečím prispieť, ale obyčajne k tomu nedošlo. Jeho kritická duša potlačila všetko ešte v zárodku... Keď som prišiel do Kežmarku, boli vzťahy medzi Rázusom a triedou také nepríjemné, že sa nedalo myslieť na ich urovnanie. Boli ako dve rozdielne vlnové dĺžky. Rázus si bol plne vedomý svojej hodnoty a bol pyšný. Pohŕdal všetkým, čo si nemohol dovoliť. Kto sa nebojí, toho sa boja, prebehlo často jeho hlavou a jeho odpor bolo ako kov. Niektoré jeho poznámky dráždili triedu až do nenávisti. “Pivné hlavy” mali rozhodujúce slovo – bol navrhnutý a aj vyhlásený bojkot. Po matúre ešte neuschli podpisy na vysvedčeniach, keď si už balil batoh a odišiel bez spevu a slova. Kým iní mali banket, on už sedel vo vlaku domov.”

Rázus chcel ísť pôvodne na právo, ale matka povedala, že nebude robiť na človeka, ktorého ľudia preklínajú. Tak si vybral kňazskú dráhu. Možno ho k tomu povzbudili aj slová Pavla Neckára: ”Kto môže skôr pracovať za ten náš slovenský ľud ako farár?

Žiaľ, Rázus sa nedožil splnenia prorockých slov profesora Zvarínyiho, ktorého citoval Ivan Stodola: ”Nezabudnem na rétorický prednes profesora Zvarínyiho z histórie. Zvarínyi si aj zafilozofoval o prítomnosti a budúcnosti. Povedal: Pamätajte, ktorí sa dožijete päťdesiatych rokov 20. storočia, že v Európe sa prebije k vedúcej úlohe slavianska rasa... Smelé tvrdenie. Veštba sa však splnila”.

Dr. Nora Baráthová

Múzeum Kežmarok

Kňaz, spisovateľ, politik

Som zlý! A ja už takým ostanem:

zlý kňaz a tajov božských znateľ,

zlý politik, zlý spisovateľ –

až zovrie ma raz v náruč rodná zem!

A jednak – rok len pôjde za rokom,

dozrie to, čo má dozrieť na svete.

Rodáci, niekdy azda spomeniete,

či som zlý?! – I akým prorokom!!

Tento „verš bez poézie“ vpísal Martin Rázus do dávnej svojej básne vo chvíli, keď svet na jeho adresu volal povestné Ukrižuj! Nechci kňaza – volal svet, ktorý s modlitbou chce čin, nechci politika, čo nepláva s prúdom, nechci básnika, ktorý slúcha, prečo národ jeho kvíli! A my v časoch, v ktorých bolo módou plaziť sa, naozaj vyhnali sme kňaza, bičovali politika, umlčali a uväznili v trezoroch básnika. A podnes sme sa k nemu, vinníci jeho, s prosbou o odpustenie nevrátili, na jeho hrob kvet rýdzeho ducha nepoložili, do hlbín histórie jasným a presvedčivým hlasom neprivolali: Oj, spomíname – spomínať chceme na Teba, drahý tajov božských znateľ, vynikajúci kňaz, čestný politik a dobrý spisovateľ!   

Mali sme kazateľa, ktorý v politike zvestoval evanjelium.

Mali sme politika, ktorý dokázal v ľudských srdciach stavať chrámy.

Mali sme básnika, ktorý na harfe Hospodinovej spieval. Ktorý so Silvánom, Sládkovičom, Hviezdoslavom neopakovateľne vyspieval žalmické piesne slovenskej krajiny.

Hoci poslanie kňaza ťažko prijímal – prekonával vážne vnútorné krízy, ba mladým liberalizmom dokonca „pokúšal“ teológiu, ktorú spočiatku najmä kvôli matke študoval, predsa napokon stotožnil sa s Božím pozvaním, prijal, obsiahol a vrchovato naplnil duchovné poslanie evanjelického kňaza. V duši zachoval si mladú mnohostrunnosť, no kňazstvu oddal srdce bezo zvyšku. Ako kňaz bol predovšetkým úchvatným kazateľom a pravým modlitebníkom. Skúmateľom a znateľom božských tajov. Neskonalým milovníkom slovenského evanjelictva a evanjelickej duchovnosti slovenskej.

Ako kazateľ len zdanlivo kázal bez napísaného textu. Na svoje kázne a modlitby sa dôkladne pripravoval. Sobotu prežil v modlitbách: Ó, pomoc, Pane! volával, podaj kľúče od komory, kde uschované: láska, nádej a viera! Nech zajtra duch môj k hladným mocne prehovorí a vzmuží ochabnutých – a pozve rovnorodú tú čeľaď zhromaždených k spoločnému hodu.      

Také boli Rázusove soboty na evanjelických farách v Modre, Pribyline, Moravskom Lieskovom i v Brezne. A také boli i nedele: nadšený hod duchovný slávievali evanjelické chrámy, v ktorých spieval, modlil sa a kázal Martin Rázus.

A hoci sa v rázusovskej literatúre zjavuje a opakuje správa, podľa ktorej sa nezachovali rukopisy Rázusových kázní, slovenská národná bibliografia predsa zaznamenala, že niekoľko z nich bolo publikovaných. A práve z nich možno vyvodzovať nielen spôsob Rázusovej zvesti slova Božieho, model a dikciu Rázusovej kázne, ale aj Rázusov básnický vklad do slovenskej kázňovej literatúry: suspírium – modlitebný vzdych kazateľa pred kázňou, partíciá – súveršia, ktorými Martin Rázus – v básnickej skratke – podával kázňový biblický text. Veršované partíciá v kázni viackrát opakoval, Bibliu tým nielen básnickým jazykom do slovenčiny neopakovateľne prekladal, ale ju aj ľubozvučným spôsobom materinskej reči do pamäti vštepoval, vynaučoval.

Bol básnikom – apoštolom a bojovníkom – gentlemanom, ako ho nazval jeho druh a brat v básni a poézii slovenskej, Ján Smrek.

Bol naozaj básnikom a spisovateľom tisícerých studní a studničiek. Čistej vody a čistého slova. Svedčia o tom temer tri desiatky literárnych zväzkov básnikových, jedenásť básnických kníh, romány, drámy, prózy, eseje. So Smrekom povedané: čo rok – to nové dielo, nový zväzok, nové poschodie Rázusovej literárnej mohutnej budovy – neraz spontánne, v improvizáciách – rovno u sadzača, no predsa na pevnom uholnom kameni stavanej, pevnej, nezvratnej, a preto monumentálnej.

Ako spontánne kázal, tak spontánne aj písal: rovno do stroja; pri diktovaní chodil po kancelárii, a keď už chorý, v posledných týždňoch života tvoril – tu si sadol, tu na chvíľu ľahol. A ako zaznamenali tí, ktorí jeho texty zapisovali: krásne boli scény, keď diktoval partie, v ktorých hrdina deja sa nejakým mužným činom vyznačí, pritom autor – práve písal hrdinského Bomburu – akoby sa presunul do zdravého silného tela hrdinu, vstal, ráznym krokom prechodil, zaťal päsť, zdvihol hlavu a i v hlave sa zračilo, že chorý básnik je preč a miesto neho pracuje zdravý a silný hrdina. To bol on – ten Rázus, ktorý chodil po zhromaždeniach a prednáškach nekleslý a v plnej sile. No po chvíli zovretá päsť, ktorá chcela premôcť všetky neresti nášho života, zasa sa otvorila, mužný krok sa spomalil, hlas klesol a badal som, že prechodí zasa do pokojného – básnického maľovania.

Všetci tí, ktorí sa usilovali vyložiť Rázusov vstup na politické polia slovenské, odvodzovali ho od fenoménu otcovstva – od Rázusovho veriaceho otca, rýdzeho Slováka, chudobného robotníka. Práve od neho prijal a v srdci mohutne rozvinul lásku k slovenskej obci, zmysel pre spravodlivosť a česť v slovenskej rodine. A povýšil – jedno i druhé – na vlastenecký cit, právo i mrav národný. A hoci do národnej a duchovnej myšlienky prispieval ako básnik a publicista, a teda politik ducha slovenského už pred prvou svetovou vojnou a počas vojny prorockým básnickým evanjeliom, predsa na pôdu praktickej politiky vstúpil až potom, ako po prvej svetovej vojne videl a dovidel nové nebezpečia pre slovenské ideály, ba videl nejeden pád ideálneho sna slovenského. A neskôr politickou publicistikou i koncepčnou politickou prácou vstúpil na vrchol Slovenskej národnej strany. Viedol ju duchom pravdy a spravodlivosti. Česko-Slovensko, zem drahú privítal, básňou ho oslávil ako jedinečnú nádej československej vzájomnosti, bol prívržencom jeho integrity; vedel, že jeho zdravým základom môže a musí byť zväzok rovnoprávnych národov. Bol oddaným stúpencom Pittsburskej dohody a na jej základoch odmietal centralizmus v riadení československého štátu. Požadoval v ňom slovenskú samosprávu, autentickú a originálnu. Slovensko Slovákom! volal vždy, keď čechoslovakizmus v maske jednotného národa československého chcel poprieť nároky slovakizmu, svojbytného slovenského národa, na to, čo mu v spoločnom Česko-Slovensku nie darom, ale právom malo patriť.      

Politické reči Martina Rázusa v parlamente a jeho state v Národných novinách sú písané plamenným jazykom múdreho a predvídavého politika a poslanca, ktorý chcel vidieť súdržné Slovensko a Slovákov zjednotených okolo podstatných slovenských cieľov – tak v samourčovacom práve národov súvekého Česko-Slovenska, ako v spravodlivosti a cti života národného. Vedel, že demokratizmus prinášal a prináša prirodzenú rôznosť, no veril a bol presvedčený, že tolerantní politici slovenskí sú schopní podať si ruky a dohovoriť sa na spoločnom politickom základe, základnom slovenskom programe, ktorý mohol blahodarne vplývať na postavenie a vývoj Slovenska. Horlil za zmysluplnú spoluprácu evanjelikov s katolíkmi. Dobre vedel, že konfesionálna nevraživosť môže rozvrátiť Slovensko. Podával preto ruky všetkým, od ktorých očakával statočnú slovenskú politiku, no neraz sa nesmierne sklamal. Ba potom, čo sa nenaplnila zvolenská dohoda Slovenskej národnej strany so Slovenskou ľudovou stranou, na politiku rezignoval. No nerezignoval na ideály demokratizmu. Ako vpísal do epištoly synovi vo vzácnych a podnes živých, dejinami potvrdených – prorockých Argumentoch, základom moderného sveta musí byť práve demokratizmus, naplnený Desatorom. Považoval ho za dobrý základ zákonodarstva oslobodených národov: mal na mysli korektnosť demokratizmu, bez úderov pod pás, bez demagógie, bez klamstiev, vrážd, smilstva, krívd a akéhokoľvek egoizmu. Veď  demokratizmus nielen ohlasoval, ale neochvejne požadoval. Vášnivo odmietal totalitarizmus – vezmite do rúk a čítajte ho Argumenty, adresované synom Slovenska, do ktorých vložil celú svoju múdrosť a prezieravosť a v ktorých ostro odmietol komunizmu i fašizmus. A hoci dovidel ich koniec a krach, predsa pred nimi varoval: v nacistickom Nemecku napríklad vycítil obrovské nebezpečie pre život modernej civilizácie. Svojprávne národy – tie veľké i tie menšie – mali žiť podľa Rázusovho politického ideálu – bez diktátu veľkých – v duchovnom objatí, v rovine a rozkvete, v čestnej spolupráci.

Rázusov slovenský nacionalizmus bol patriotický, obranný, konštruktívny a kooperatívny. Bol pevný v spravodlivosti – nebol stvrdzovaný negáciou iných národov, nebol arogantný a extrémistický, nenávistný, ba dokonca rasistický. Veď Rázus národné a v národe hlásené patriotické slovo pečatil kresťanským humanizmom: láskou k svojmu národu a kresťanskou láskou všečlovečenskou, obecnou obopínal svet.

Sme národom chudobných, musíme si chrániť najslabších vnášaním kresťanského humanizmu do politiky. Nástojíme na výstavbe primeraných nemocníc, sirotincov a chudobincov; na bedlivej štátnej ochrane a v čas potreby i hmotnej podpore vysťahovalectva. To sú Rázusove kľúčové poznámky v sociálne vypätých časoch ťažkej hospodárskej krízy k politike Slovenskej národnej strany, na čele ktorej začas so srdcom diakonickým pozoruhodne pôsobil a ktorú viedol k vízii – k videniu Slovenska celého ako celku, neparcelovaného a netrhaného straníckymi či osobničkárskymi „ego-záujmami“. Práve tie ako politik i básnik nemilosrdne kritizoval najostrejšie u tých vlastných, u tých Slovákov, ktorí v mene vlastného zisku a časnej majetnosti obetovali nadčasové slovenské záujmy, zrádzali slovenské dávne i budúce ideály, svet duše slovenskej, slovenskú politiku, hospodárstvo, školstvo a kultúru. A ako kňaz nebojácne káral tých kresťanov, ktorí síce hlásali Krista, no nežili kráľovstvo Božie: žili pre nenásytné zisky pozemské. Tých sa najviac Rázus obával, za nich prosil – vo veľkom dni veľkopiatočnom, jednom zo svojich posledných, keď Slovákom a Slovensku v prosbách za naše duchovné vzkriesenie odkázal:

Pri hrobe Spasiteľovom voláme k Tebe, národ môj slovenský; maj srdce a maj rozum! Pamätaj na príklad svojich veľkých mužov! Všímaj si toho víťazného Krista a zvíťaz i Ty nad svojou krehkosťou, malichernosťou, nad otravou rozkladu, tým i nad smrťou.

A vtedy nebudeš svätiť ústy, ale srdcom. Len vtedy zvoláš opravdu s Máriou Magdalénou: Rabboni, lebo uzrieš svojho Pána. Životodarná sila jara v celom našom živote prejaví sa iste, keď bude viac Božej milosti, nežli ľudskej zlosti!

Vzkries nás, Pane!

Miloš Kovačka