26. a 27. júna 2008 sa v aule Biblickej školy na Memorandovom námestí v Martine uskutoční v rámci Dní Milana Hodžu – Osobnosti slovenskej politiky 2008,

ako aj v rámci Letokruhu Martina Rázusa

vedecká konferencia na tému Martin Rázus – život a dielo.

Rukopis Štefana Adamoviča, Rázusovho kaplána v Moravskom Lieskovom,

uverejňujeme ako upútavku na pripravované podujatie.  

Rázus ako kňaz

Štefan Adamovič

Ján Kollár bol povedal, že náboženstvo a národnosť sú dve sestry. Toto bolo heslom i Martina Rázusa. Preto pri vyberaní si životného povolania rozhodol sa ísť na kňazskú dráhu, lebo vedel, že takto najlepšie bude môcť za maďarskej hrôzovlády pracovať i pre svoj slovenský národ.

Rázus bol rozhodne jedným z najlepších evanjelických farárov. Mal radosť z tejto práce a mal k nej vlohy – dary. Už ako mladý pribylinský farár strhol na seba pozornosť svojou súcosťou, neohrozenosťou, keď sa nebál v kázni povedať ostrú pravdu do očí svojmu vizitátorovi –biskupovi, že biskup má mať iný vzťah k stádu svojmu ako prítomný, neslovensky cítiaci biskup. No jeho kňazská dráha stala sa známejšou až po odídení z Pribyliny do Moravského Lieskového, zboru počítajúceho vyše 4000 duší.

Martin Rázus bol výborným kazateľom, ktorý mal i v tomto svoj originálny spôsob. Videli ste už kňaza, ktorý sa z kazateľnice dobrácky usmieva, ktorý magicky udrží v neviditeľných nitkách zraky všetkých poslucháčov? On pôsobil na srdcia svojich poslucháčov ako žiariace slnko, jeho blahodárnym lúčom sa nedalo odolať. Temer každú kázeň začínal dajakou rozprávkou – prostonárodnou alebo vymyslenou, prípadne nejakým prirovnaním (Kráľ času, O najvyššom vrchu...). Keď kázeň uvádzal, často takto začínal, lebo zbadal, že to majú jeho Lieskovčania radi. Alebo začal kázeň o dvoch susedoch, ľuďoch jednoduchých, ktrorí sa vybrali do sveta na skusy. Jeden z nich bol katolík a druhý evanjelik... A keď takto rozprával, sám sa usmieval i poslucháči sa usmievali (ozaj znelo radostné posolstvo – evanjelium!), a rozprávku hneď na to zúžitkoval na priblíženie ťažších duchovných právd evanjelia Kristovho. Rázus bol skutočne zlatoústym kazateľom svojho ľudu.

Lenže jemu nešlo len o chvíľkový účinok. Chcel, aby si ľud odniesol poučenie i do každodenného života, aby si tú kázeň čo najľahšie zapamätal. Preto jadro svojich kázní ukladal do krátkych veršov, ktoré počas kázne viac ráz zopakoval, nadväzujúc na ne svoje kázňové vývody: ľudia si veršíky ľahšie zapamätali a príduc domov, vpísali do kalendára, zarecitovali i ostatným domácim, ktorí neboli toho dňa v kostole.

Tak pri pohrebe zhrnul raz obsah kázne do tohto verša:

Nežaluj, nežaluj,

Boh berie, čo je Jeho;

vyplač sa, pomodli,

spoľahni na Neho!

Pri inom pohrebe človeka v živote veselého:

Dobrá myseľ v tŕní rastie,

dobrá myseľ veľké šťastie –

život zdobí – i smrť zmôže.

Dobrej mysli daj nám, Bože!

Pri pohrebe starca:

Koľkože máš rokov? Dosť!

I pre žiaľ, i pre radosť!

Vysilí ver, žitia boj.

Čas už odísť, Pane môj!

Mladomanželom (kaplánovi A. s manželkou) zasa dával takéto ponaučenie:

Dom váš, milí, nech na skale,

vystavený dokonale,

istý proti víchrom, hromom!

Taký dom nech vaším domom!

Rázus bol skutočným umelcom slova. Rozprával jednoducho. Nefilozofoval. Nemudroval. Jeho zásadou bol hovoriť k zhromaždeniu veriacich tak, ako by sa zhováral s jedným človekom, prirodzene, nestrojene. Prízvukoval svojím kaplánom, že i ten najučenejší poslucháč je rád, keď kazateľ rozpráva čím jednoduchšie, keď nemusí mať stále myseľ napätú. Jeho kázne boli pritom logicky zostrojené, lebo sa na ne svedomite pripravoval, i keď logicky rozmýšľal. Rozprával z duše, a preto išli jeho slová k duši. Prekvapovala jeho veľká pohotovosť. Svedčí o tom táto udalosť: Jedno ráno išiel so svojím kaplánom do kostola, ktorý bol od fary vzdialený asi 150 metrov. Z reči do reči povie Rázus kaplánovi: „Nájdi mi v Biblii text, ale tak, aby som ho prečítal až na kancli.“ Kaplán nájde epištolický verš o podpásaní bedier mysli, poznačí ho ceruzkou, vloží do Biblie ústrižok papiera a podá Bibliu principálovi. Tento vyjde na kazateľnicu, pomodlí sa, otvorí Písmo tam, kde bolo poznačené, prečíta vyznačený verš a začne hneď, ani čo by sypal z rukáva: „Milí moji, však ste počuli o Jánošíkovi – že kým mal na sebe opasok, bol nepremožiteľným, ale keď mu ho preťali, bolo hneď po jeho sile. – Vidíte, aj my budeme takí silní – duchovne, ak budeme mať podpásanú, to jest pohromade myseľ svoju, atď.“ Pravdy evanjelia nepodával Rázus ako niečo povinné, nanútené; spolu s chrámovým zhromaždením kalkuloval, či sa vyplatí ísť za hlasom Božím a či diablovým, podávajúc skúsenosti z každodenného života. Zo života, pre život! (Vidno tu jeho anglické štúdiá, pragmatizmus...)

Iste je veľká škoda, že Rázus svoje kázne nenapísal a nevydal tlačou. Kto zná cudzojazyčné zbierky kázní, či nemecké alebo francúzske, vie že takých jasných kázní, obrazných, ako sú Rázusove, ťažko nájsť. Ak by boli vyšli, iste by sa boli prekladali ako cenné perly do cudzích jazykov. Jedna vyšla tlačou až po jeho smrti v Cirkevných listoch roku 1938 (napísal ju pre mladého teológa, ktorý ho v jednu nedeľu zastupoval).

Martin Rázus bol v pravom zmysle slova duchovným pastierom. Má slovo pre blúdiacich, ktorých chce zachrániť a priviesť na lepšiu cestu nie pyšným povyšovaním seba a krikom, ale súcitným srdcom, lebo vedel chápať ľudskú slabosť.  Chodí hľadať blúdiacich po domácnostiach, potešuje, obväzuje rany účinnou náplasťou zo slova Božieho. Má slovo pre smutných i pre veselých, starých i mladých. Takých zhromažďuje neraz v prírode (na kopaniciach napríklad), v tieni stromov, kde sa k nim prihovára ako opravdivý vodca – kňaz, jemu je chrám celá Božia príroda, a učí ich spievať na anglický nápev pieseň, ktorú pre nich napísal v ľubozvučnej slovenčine (Keď slnko vzchodí; Tmy šumia, šumia; Bože, Bože, večných nebies Pane – na nápev melancholickej svetskej piesne: Sonja, Sonja... a iné.)

Pre mládež mal vždy nejaký dar: nejaký verš, baladu alebo legendu. Napísal a rozmnožil to na stroji, rozdal mládeži a kto chcel, na budúcu nedeľu rečnil spred oltára na nešpore, učiac sa tak vystupovať na verejnosti. Takéto verše, ktorými názorne vyučoval katechizmus, uverejnil v zbierke Z nášho chrámu. (Viď zvlášť Susedovie Jano, podivný ver gazda, Bol raz jeden chlapec, volali ho Ičom, Dlhoprstý Janko atď.)  Najkrajším svedectvom, ako mal rád mládež, deti, je Modlitba dieťaťa, v ktorej prirovnal dieťa k vtáčatku pod rákosím.

Kňaza Rázusa charakterizuje vyvinutý sociálny cit. V chrámových veršovaných modlitbách vždy pamätá na biednych, osirelých a zvlášť na vysťahovalcov. Spomenutá zbierka podáva o tom mnohé doklady, napríklad Vysťahovalecká, ktorá pozýva vysťahovalca k modlitbe:

Keď opúšťam svoj rodný kraj,

ó, Bože, praj mi šťastia, praj!

Čo chalúpka našim – cudzím svet,

však čo, keď doma chleba niet?

Nešťastníkom vysťahovalcom pripomína modlitbu i na iných miestach, napríklad v modlitbe – básni V cudzine, ale najcennejším darom im bola Rázusova pieseň zložená na nápev piesne Hospodin ráči...

Kam ani vánok od nás nezaveje,

a duši neraz clivo, presmutno je –

Tu v cudzom kraji, kde jem chlieb svoj v potu...

ó, vzhliadni, prosím, na mňa na sirotu!

Tie hory nie sú ako naše hory,

ni potok, jak tam u nás, nehovorí,

i slnko inak vzchodí bielym ránom,

však Tys´ i tohto sveta mocným Pánom

Chráň národ biedny, nech viac neboľastí,

a spoj nás v rodnej – jak i nebies vlasti!

Podobné modlitby písal i pre roľníkov i pre vrstvu, z ktorej sám pošiel – pre fabrických robotníkov.

Jas a svetlo rozhostilo sa v každej domácnosti, do ktorej Rázus vkročil. Vedel poučiť, potešiť a duchaplne zažartovať. Sám veselý, vlieval túto silu do každého. Ako poučoval v chráme – sypúc z rukáva životnú múdrosť – usiloval sa byť príkladom i v živote každodennom: skromnosťou, sporivosťou – hovorieval, že skromnosť je jeho hlavným príjmom! – triezvosťou (nefajčil, pohárik výnimočne), úprimnosťou – povediac pravdu každému rovno do očí, a nie za chrbtom – a zriedkavou pracovitosťou.

Ozajstný kňaz, vodca a učiteľ, ktorý mohol byť vodcom všetkých, lebo všetkých v národe miloval. Preto bol i žiarivým príkladom náboženskej znášanlivosti. Svojmu kaplánovi hovorieval: „Darmo je, ale mne je, hádam preto – že som i slovenským básnikom  – i katolík taký milý ako aj môj evanjelik.“

Bol nepriateľom povrchnosti, byrokratizmu a formalizmu i mnohého konventovania v cirkvi. V cirkvi nie zvonkajšok, uniformizácia, vonkajšia jednotnosť sú – majú byť hlavné, ale duch, obsah.

Tento Rázus iste vyoral hlbokú brázdu na poli kňazského jestvovania.  

Z rukopisu

v Archíve literatúry a umenia SNK

sign. 107 N 27