Keď prišiel Rázus za farára do Brezna, počas troch týždňov napísal román Júlia... Pokúsim sa za  20 minút povedať  niečo z Rázusovho pôsobenia ako farára. Čitateľ ani v autobiografii Maroško nenájde dáta. Rázus píše bez matričného zaznamenávania dátumu. Spomeniem  niečo najmä z matrík cirkevného zboru v Modre. Ordinovaný za evanjelického kňaza bol v júni 1911 v Balašských Ďarmotách biskupom Baltikom (nie teda v Modre, ako uvádza posledné číslo CL. Viď CL 1911,229!).  Už v auguste nastúpil miesto kaplán v Modre. V matrike tohto zboru čítam, že 6. augusta 1911 vykonal prvý krst a potom v auguste  v poradí štvrtý vykonal 25. augusta a  ďalší až 22. júna 1912,  z čoho sa dá usúdiť, že v septembri 1911 nastúpil na študijný pobyt v Škótku. Pobyt v Škótsku  spomenul v Maroškovi. Ten pobyt  aj jemu umožnil priateľ Slovákov Scotus Viatora, ako ho umožnil Ruppeldtovi a Šenšelovi v tom čase. V rodine tohto  priateľa Slovákov Rázus trávil veľkonočné sviatky 1912. Po príchode zo Škótska (cestou cez Paríž a Švajčiarsko)  pokračoval ako  kaplán v Modre. Od 22. júna 1912 do 15. decembra 1912 krstil celkom 17x a 4x sobášil. Naposledy už ako farár v Pribyline  sobášil v Modre 21. januára 1913 a 22. apríla 1913 sa sobášil v Modre s Elenou Zochovou.

V súvise s jeho nedlhým pôsobením v Modre je vhodné spomenúť rozlúčkovú báseň, ktorú  poslal Modranom na pamiatku už z Pribyliny 26. januára 1913. – V tej básni  naznačuje svoje kňazské poslanie. Báseň je uverejnená len v Stráži na Sione 1913 s nadpisom:  Modranom! Och – nebola to pretvárka – Vy viete – keď posledný som hovoril raz k Vám: tie oči zvlhli – hlas sa zmotal v siete  -  a nevedel som, čom Vám rieknuť mám; tie chladné steny - teplo prijímalo, z tých zmĺklych tvári prehovoril cit – a  mne sa zdalo – razom sa mi zdalo, že sa mi bez Vás bude ťažšie žiť.  K Vám som doniesol, čo Boh na mňa zveril...Vy ste čakali – možno – ešte viac, duch Váš sa s mojím snáď i ťažko mieril – a pochyboval v cennosť mojich prác; no – zbadali ste, museli ste zbadať, že  v starý boj som Vás chcel aj ja viesť: my nepriateľa šli sme vedno hľadať – a ja som tušil zopár nových ciest ... Keď žíznili ste – odkrýval som prameň a načieral som z neho s Vami sám; keď zlietli tmy – tu hor som dvíhal  hlaveň a kráčal s Vami príkrym ku horám; že sa i môj šat cestou neraz zmazal a padol som jak človek – klesol v prach – však - čo som kázal – zo srdca som kázal a Boh,  ten poznal hĺbky mojich snáh! Už sa mi zdala vinič moja v kvete, keď ma zval v ďaleké diale mocný hlas – oh – nebola to pretvárka – Vy viete – keď mi z perí zlietlo – o čo prosím Vás: ten zvlhnutý zrak volal Vás do práce, okopať vinič – záväzný zval hlas – oh – a ja verím, z hĺbky duše verím, že okamih ten  všetkých spojil nás!!.

Niet príčin neveriť  úprimným slovám mladého kaplána! 

Mohli by sme si  samozrejme myslieť, že k takým snahám  ho inšpirovalo štúdium na evanjelickej škole v Banskej Bystrici, na lýceu v Kežmarku a  napokon na teologickej akadémii v Bratislave, ukončené spomenutou ordináciou. A že to prípadne spomenie aj v tej básni... Nečítal som  však Rázusove záznamy  o zvláštnej duševnej, či duchovnej pohode počas stredoškolského a potom vysokoškolského štúdia  s presným rozvrhom: že ráno študenti začínajú spoločnou  modlitbou, spevom  kancionálovej piesne,  a podobne tak pred nočným spánkom  deň  ukončia  ... Rázus nepíše o tom  ako o samozrejmej zvyklosti,   ani nedeľný pobyt na službách Božích nie je zaznamenávaný. Len kázeň v auditóriu, ale aj to len akoby mimochodom...  Pobyt študentov na týchto miestach akoby nebol v centre toho, čo sa azda  v prejavovaní zbožnosti  očakáva. Nemyslím tu však na nejaké šepotanie na každom kroku so zatvorenými očami „Pane Ježišu, Pane Ježišu“ ... Viac boli ovievaní duchom času, teda ako panslávi  a košútovci, vlastenci. Ako takí si vedia sadnúť do krčmy k červenému vínu,  ba sa vedia medzi sebou fyzicky pobiť, alebo Rázusa pre jeho panslavizmus bagatelizovať. Rázusovu fotografiu nedali  na maturitné tablo, no v deň maturitných písomiek z matematiky ho ako najlepšieho žiaka potrebovali, aby im napísal ťahák, lebo bez jeho pomoci by to nevypočítali, a on napriek prejavovanému nepriateľstvu voči nemu im pomôže, ťahák im pošle ...         A inak to nie je ani v Bratislave na teologickej akadémii: čitateľ autobiografie v Maroškovi sa nedozvie mnoho zo spôsobu spolunažívania a štúdia teológie, ale dosť zo vzájomného antagonizmu. Študenti  sa  aj tam delia podľa národnosti, v čom vynikajú „tí z Pešti“ aj fyzickým napadnutím  tých z Horného Uhorska, najmä zasa Rázusa: na prechádzke nábrežím  Dunaja v prvých dňoch  pobytu na akadémii chlapisko z maďarských Uhrov  napadne  slovenského Uhra pansláva Rázusa  nadávkami: komisná sviňa, pansláv, zločinec a potom sa naňho vrhne chabinou, ktorú mu však tento vytrhne z ruky a zmláti ho ňou po hlave... Dostane sa to  do novín a samozrejme aj pred riaditeľa akadémie. Tak sa dozvedel, že Rázus na chrbte toho maďarského  Uhra  zlámal  palicu. Riaditeľ akadémie vec osobne vyšetroval, prečítané v novinách zopakoval a Rázus  ho opraví: tou chabinou nie po chrbte, ale bil som ho ňou po hlave... V skratke hovorím, čo čítam samým Rázusom opísané! Aj on sa divil, keď v prvý deň na teologickej akadémii na zhromaždení poslucháčov zaznie Gaudeamus igitur, avšak  chlapec z dedinského prostredia a zo zbožnej rodiny čakal  nejakú „S Bohem já chcí začíti, keď však tak, čo robiť? Mladosť je mladosť..“, napísal.

Naznačujem skutočnosť, aká bola, v akej  žil aj Rázus. Do toho prostredia ho priviedol spolužiak z Kežmarku Neckár, potom celoživotný priateľ a kolega. Rázus po maturite nemal veľkú chuť ísť na teológiu, radšej by bol na právo,   ale  štúdium teológie  napokon bral vážne. Nepríjemne ho prekvapila  balecká skúška, na ktorej sa Rázusa opýtal predsedajúci, či pozná karty tarok, či pije víno, či tancuje... „A Maroš hľadí na komédiu a je mu to trochu hlúpe...“, čítal som v Maroškovi.

Netreba sa čudovať, že  Rázusovo vnútro nebolo  na  teologickej akadémii  blažené pokojom, aký  cítil a prežíval doma: na teologickej akadémii sa láme v ňom ani spráchnivené drevo, avšak váži si náboženstvo, ale vidí jeho rozpor so životom. Skúmal, či je to len v jeho duši také: opýtal sa raz  spolužiaka na akadémii, či verí v Boha, a keď prikývol, žiadal  ho,  aby mu vysvetlil otázku, ktorá ho trápi: Boh existuje, ako však môže trpieť krivdu, zlo, vojnu... ? A Rázus vybuchne:  mne sa zdá, že ak aj Boh je – nestará sa o nás... Trápia ho  provokatívne otázky,   až pod ich tlakom si myslí, ako dobre by bolo umrieť! Ale hneď si spomenie na rodnú, skromnučkú chalúpku, v ktorej otec skoro ráno vstáva do práce, matka podloží pod sporák a kým deti spia, pospevuje si po dome tenkým hláskom: Chvála buď na výsosti... Na to spomína „a z očí vyhrnú sa slzy, až vykríkne: Musím žiť!“

Majme na mysli tento iste neobvyklý úvod s možnou otázkou, či  také niečo  mali na mysli Rázusovi spolužiaci, kolegovia? Zdá sa mi, že im čosi dobové bránilo objektívne  pozorovať vnútro dedinského chlapca s tradičnou zbožnosťou a hlavne počúvať v Rázusovom záujme  o   národ a cirkev človeka, veľkou láskou zanieteného. Je známou skutočnosťou, že výnimočnosť človeka objavujú potomkovia.   Keď toto  opakujem, priam čujem Rázusov súhlas: áno, brat môj,  taká je pravda, a dokáže  sa len taká aj v prípade spomínania na mňa. Či to, naozaj,  neznie v jeho verši? 

„Raz azda pôjdem tiež tou dlažbou mramorovou...To bude veľký deň najväčších vyrovnaní... A výkrik odporu viac srdce neporaní... Na stá hláv pochopí, že bol som vierozvestom, čo s žitím bije sa a žiť sa nechystá... Tá cesta sklamaní, tá cesta tŕnistá... Raz čas môj zavolá... Ja pod kríž prostunký si ľahnem ku otcovi... a budem rád – ó, rád, až zamĺkne ozvena!“

 Sme tu, lebo nechceme dopustiť, aby  tá jeho ozvena zamĺkla?  Pokúsme sa Rázusa pochopiť  v zmysle aj jeho vyznania,  ktoré však on  vari najviac vyjadroval v komôrke srdca: Som najbiednejší medzi biednymi, ale smiem zvestovať  jediného Boha v JK zjaveného – a v tom je tá moja možno výnimočnosť, alebo teda nezvyklosť u poslucháča teológie!

Chorému, sklamanému, ešte nie päťdesiatročnému sa rýchlo približoval koniec života. – Choroba tela ho ťažila: Na výročnom konvente  v Brezne začiatkom  roka 1937 nevládal predsedať.   Vypracoval správu o živote  cirkevného zboru  za 1936. rok, no prečítal ju zaňho učiteľ Rapoš... Aj s písaním  mal ťažkosti. Listy už len diktoval. Tak aj posledný list pastorálnej konferencii farárov 1937, na ktorej sa už nevládal zúčastniť. V programe  konferencie badal mnoho bodov a medzi nimi aj otázku  viditeľných odznakov pre seniorov. „Veľmi ľutujem, bratia moji drahí, že sa nemôžem s Vami poradiť na konferencii. Život ma ubil, odchodím na dovolenku hľadať stratené zdravie. Váš program som si všimol: je veľmi obsažný, pojednať ho nevystačíte časom. Jedenásty bod programu je výtvorom ľudí, ktorí vhupli z farárstva do svetskej administratívy a nemajú v minulosti evanjelictva nijakého podkladu ani praktického zmyslu. A dvanásty bod o vonkajšom znaku pre seniorov je zbytočný. Je to slepá túha katolíkov  imitovať. Zamyslite sa, prosím, aký vonkajší znak mal Kristus?! Tŕňovú korunu a tá, keď pôjdeme za Ním, dostane sa nám všetkým! Aký vonkajší znak mali apoštolovia? Ohnivé jazyky ako znak ducha. Iba Judáš, ako to vidieť na obrazoch, mal mešec za vonkajší znak.  Preto Vás prosím prejsť cez označené body na denný poriadok. Ja za svoj zbor i za seba osvedčujem, že na nijaké vonkajšie odznaky haliera nedáme. Ak kto chce nosiť vonkajší odznak, nech si ho kúpi... Radšej si prerokujte o tom, keď ako farári ochoriete, kto Vás zastúpi a zbor Váš opatrí. Podajte návrh na seniorálny konvent, požiadať dištrikt a generálnu cirkev vymôcť si niekoľko kongruových miest na takúto potrebu. Keď chorý úradník, poštár, železničiar, učiteľ, profesor dostane zástupcu hneď a bezplatne, patrí to  i evanjelickému farárovi a evanjelickému kňazstvu, keď sa o to hlási. Tak sa teda hlásme a nečakajme, kým nedostatočne opatrení zahynieme. Dúfam, pochopíte ma, i môj návrh, za ktorý mám veľmi vážne dôvody. Majte sa dobre! Vám bratsky oddaný Martin Rázus, ev. farár.“

            List nadiktoval v máji 1937 a 8. augusta 1937 v nedeľu ráno zomrel... Čo to počúvame pár týždňov pred  jeho telesnou smrťou? Radostnú ozvenu posolstva o kríži, na ktorom zomrel Ježiš. V pohľade na Ježišov kríž, na  smrť a vzkriesenie  boli upriamené Rázusove oči vo viere a nádeji, a jeho ústa odkázali farárom, aby svoj pohľad upriamovali v prvom rade na ten kríž, na Ježišovu smrť  so vzkriesením. A preto o smrti tela by Rázus nepovedal, že je nezmyslom, ako som to čítal v jednej pohrebnej kázni nedávneho farára... Rázus patrí medzi tých, ktorí nielen v ťažkých chvíľach, ale aj v tých, ktoré prekypujú zdravím, radosťou,  radil upriamovať pohľad  viery a nádeje na ten kríž... 

Rázus  uverejnil  celkom poslednú  úvahu, ktorú   opäť  diktoval. Kolegov v túžbe prosil: „Nadovšetko však vytvorme evanjelické bratstvo, tú intimitu sŕdc, ktorej sme nikdy nemali -- iba ak naši predkovia v časoch prenasledovania – a nemáme ani dnes!“

 Teší  ma, že som mohol  pripomenúť niečo o Rázusovi. Už len aby sme neboli podobní farárom, ktorí rok po Rázusovej smrti  na seniorálnej konferencii hovorili: „Rázus, na ktorého sme boli hrdí ako člena nášho bratstva, s láskou sme načúvali jeho piesňam, či zneli na dube slovenskej rodolásky a najmä, keď šli k výšinám ako slávičí spev na chrámových lipách našich.“ Tak poetickým slovom v próze referoval  Ctibor Ján Handzo. Podobne  dr. Juraj Strelec, ktorý „Rázusa predstavil v jeho literárne – národnej i cirkevnej práci, poukazujúc na jeho veľký sociálny cit, ako sa vo všetkom javilo jeho dobré srdce, láskavé, úprimné, kňazské“.

  To sa aj dnes počúva ako pieseň lásky, skladaná v molovej stupnici a spievaná ako largo s veľmi pomalým tempom, len aby melódia každého slovíčka znela pamätlivo vo vďačnom srdci... No o rok neskôr, keď už kvety na Rázusovom hrobe dávno zhnili, boli napísané tieto slová: „Evanjelici zostali Rázusovi dlžní vďačnosťou. Málo sme si ho všímali, politická straníckosť nás často od neho vzďaľovala.“  To už bola veľká tercia durovej stupnice v postupe do pauzy bez spevu v tichom priznaní, ako to v tom vzťahu k Rázusovi bývalo!

A predsa, dovoľte, prosím, aj odo mňa naznačiť nejaký Rázusov odkaz: Počúvam ho v jeho postoji nad zomierajúcim otcom, ktorého  doma vo Vrbici navštívil ako začínajúci farár z Pribyliny: „Sadol si k jeho posteli a vravel mu: „Nič viac odo mňa nepotrebuješ, nuž prijmi aspoň toto: Prisahám tu pri tvojej svetlej pamiatke – pamätať na slovenskú bedač, z ktorej som sám vyšiel! Ujať sa svojho neľudsky poníženého krpčiarskeho rodu a odčiniť tú  krivdu, ktorá sa mu deje! Tak mi Pán Boh pomáhaj!  Ďakujem za pozornosť.

(Na konferencii  UK EBF v Bratislave 21. 11. 2008 Ivan Tóth).