Pôstne piesne
(text Martin Rázus) 

Tá cesta tŕnistá
vinie sa v diaľ,
po nej ísť pre Krista
nám život dal.
Ach Bože premilý,
daj ducha, daj sily
prevládať na púti
trpkosť i žiaľ.

A keď sa ten sľub Tvoj
neplní hneď,
a miesto lásky – boj,
ním hynie svet,
hoc chvíľa prehrozná,
že Teba nepozná –
však nedaj zúfať a
nádejou svieť.

Tá cesta minie sa,
skončí sa púť –
zjasajú nebesá, 
vďačnosťou hruď
ozdobí Golgatu,
pre obeť presvätú...
Ó, Pane, veď nás, veď
A s nami buď!
(Melódia. Kéž víc Tě miluji)

V sklamaniach a v žiali žitia,
keď nám duša kvíli,
v búri – v tresku hromobitia
popraj, Bože, sily!

A hoc cesta na Golgatu,
a hoc srdce puká:
nech nás chráni, nech nás vedie
Tvoja svätá ruka!

Ty buď štítom našim, Pane,
slovo Tvoje svetlom,
nech svet bije – neustane
viera v srdci vznetlom!

A tá ruší hory mocou,
čo je v Kristu daná,
a po kríži dá sa dočkať
velebného rána!
(Melódia: Aj, nyní se den nachýlil)

Našim
(V pôste r. 1917)

Tak ťažko, ťažko mi i tešiť vás už, bratia,
vy tichí martýri, im svätou povinnosť,
tak ťažko! – bojím sa, že slová neosladia
múk vašich číry blen – dnes, v dlhý – trpký pôst...

Oj, ťažko! srdcom schvie: ak niekto vysmeje ma
že nesiem, jak dnes rok, pár lúčov nádeje,
a jednak musím k vám, krv moja rozptýlená,
bo beda hrudi tej, v nej úfnosť dotleje...

Hej, beda – akže ju tón pôstnych piesní splaší,
tých tiahlych, bolestných, ich nikto neskladal,
tých v nich vy upiete, v nich lkáte, drahí naši,
jak Pán náš na ceste, keď kríž niesť nevládal!

Som oným Šimonom – nuž prijmte moje ramä!
čo – moje? Vznesme zrak vhor k chmúrnym nebesám,
a zľahčie bremeno, bo medzi nás On stane,
Ten niekdy strápený – a kríž váš prejme sám!

Ja vzkaz vám odovzdám a vrelý pozdrav z domu,
i s mojim žehnaním vám oddám dojatý,
však On sám zdvihne prst a z mrákot nebosklonu
jas vzíde – zaženúc tmy našej Golgaty!