Rodisko

Rodisko

„Vták má svoje hniezdo, líška dieru a človek svoj domov. Myslím predne ten tichý kút, kde zlatá žiara svitu zasvieti mu prvý raz do tváre. To je niekde palác, niekde len chalupa, ktorá má však vždy svoje podivné kúzlo.“

(Argumenty)

V januári 1888 pojal mladý vrbický pltník a roľník Martin Rázus - Capko za manželku modrookú Máriu Petríkovú z nižného konca. Keď v októbri toho istého roku v ich novom, malinkom domci prvýkrát zaplakal prvý syn Maroško, nik netušil, že plače významná osobnosť slovenských dejín, literatúry, cirkvi... a zároveň hlavný hrdina i autor jedného z najpopulárnejších románov pre deti.

Maroš - Martin Rázus, však bol len prvý v rade ôsmich súrodencov. Šesť z nich sa dožilo dospelosti a postupne si nachádzali svoje miesta v živote. V neľahkých podmienkach vyrástli v osobnosti. Hoci sa postupne vytrácali z domu, z Vrbice, zo Slovenska - niektorí až za oceán, spájalo ich puto domova.

Vrbica

Rázusovci boli Vrbičania. Ich prastarý otec Matthias - Matej Rázus sa tam narodil niekedy okolo roku 1800. Možno aj jeho otec a starý otec... Veď obec - mestečko Vrbica bola domovom generácií mnohých rodín už od 13. storočia, a ani predtým nebolo toto pohostinné miesto na brehu Váhu pusté.

Vrbičania boli roľníci - obrábali polia, chovali dobytok, starali sa o horu... Vyťažené drevo dlhé storočia splavovali na pltiach dolu Váhom. V mestečku nechýbali remeselníci, najviac sa darilo garbiarom. Ich malé dielničky sa na sklonku 19. storočia zmenili na rozľahlé fabriky. V jednej z nich - u Lackov - zanechajúc upadajúce pltníčenie pracoval i Martin Rázus - Capko.

Vrbica a jej blízky sused Svätý Mikuláš vrastali postupne do seba. Hranica medzi vzmáhajúcim sa župným sídlom a roľnícko-remeselníckou Vrbicou sa kľukatila úzkymi uličkami. Rozoznali ju len domáci.

V roku 1924 bola Vrbica včlenená do Liptovského Sv. Mikuláša. Jej stará podoba sa stratila v 60.– 80. rokoch 20. storočia, keď jej podstatnú časť asanovali a pôvodnú zástavbu nahradili paneláky sídliska Nábrežie.

Ako sa napĺňal osud Vrbice, tak sa zo svojho rodiska vytrácali i Rázusovci, aby si našli nové domovy - v Mikuláši, nových pôsobiskách po celom Slovensku i vo svete.

Rodný dom

Maličkú múranicu v zadnej časti Rázusovie uličky postavil Martin Rázus s manželkou v priebehu roka 1888. Stala sa rodiskom všetkých ich detí.

Dom, tak ako väčšina podobných vo Vrbici, mal vstupný pitvor - kuchynku s murovanou pecou a neveľkú izbu s dreveným stropom. Nad nimi, v podkroví, bol už len sklepený pôjd. Všetky okná, okienka, i dvere, chránili pred požiarmi ťažké železné okenice.

K domčeku postupne „napredku“ pribudli ďalšie dva, trošku priestrannejšie domy - susedný patril iným Rázusovcom, predný, s oknami na cestu obývala rodina faktora Rajníka. Za domami postavili maštale - veď každá rodina chovala aspoň kravičku a koľko-toľko hydiny. Za maštaľami boli záhumnia.

Rázusovie deti vyrástli - postupne vyleteli z hniezda. To sa niekedy v dvadsiatych – tridsiatych rokoch rozrástlo o zadnú izbu s pivnicou a neskôr Rázusovci kúpili i susedné domy „napredku“. Tie však zväčša prenajímali. V pôvodnom dome žila mamka - vdova trpezlivo očakávajúca dlhšie, či kratšie návraty svojich detí i vnúčat. Nakoniec sa z Ameriky tesne pred druhou svetovou vojnou natrvalo vrátil najmladší Ondrej. Oženil sa, doopatroval mamku, vychoval v dome potomkov ... To sa už Vrbica, od roku 1924 pričlenená k Mikulášu pomaly a od šesťdesiatych rokov rýchlo menila - strácala sa.

A bol to pravdepodobne práve „Rázusovie dom“ a jeho slávni rodáci, čo zachránil pred buldozérmi aspoň torzo Vrbice. Hoci plány boli iné, jej severovýchodná časť stojí.

Po smrti Ondreja Rázusa v roku 1985, získalo pamiatku mesto Liptovský Mikuláš a jeho správu zverilo Múzeu Janka Kráľa. Tak sa dom premenil na múzeum. Aby mohol návštevníkom rozprávať o ľuďoch, ktorí ho postavili, o deťoch, ktoré v ňom vyrástli, o dobe,  ktorú žili, o diele, ktoré nám zanechali...