...Nik! sám sa ubieram, zvuk krokov na dláždení,

len moje kroky sú: som pútnik opozdený,

spod Tatier prichodím i s chválou, lež i s mukou

v tíš skvovestnej svätyne, v skrýš prevelikých  duchov,

tmy hľadia do okien, len kahan v ruke bliká,

preds´ isto kráčam dnes, hoc i bez kostolníka,

zvuk krokov zapadá kams´ v prázdno lodných vnútier,

až stanem... oltár! A u nôh spí Martin Luther,

Tu veniec položím a dumám – – – – – – – –

– – – – – –V duši zbolí,

Či všetok rmut svoj zniesť, čo krája srdce v poly,

Či vyliať žaloby, keď štyristo liet klope,

Že kraj môj halí noc, noc hustá na Europe,

I zemi celej – oh!? Tak váham – – – – – – 

– – – kahan bliká,

jas vrhnúc na kameň, jas mdlý z rúk učeníka,

a mizne hrob i chrám – hľa, kláštor vanie chladom,

v ňom cela...mladý mních, ja predpísané rádom,

sa modlí, križuje, ba mučí, týra pôsty,

až dušu ukojí hlas: Otec milosti!

a tvár sa zaskveje – – – – –

– – – – –Ja zrúc to – neodolám:

– Ó neteš, neteš sa, hľaď – sveta hriešnym zvôľam

ciest neľzä zasekať! Tys´ okúsil slasť mieru,

a svet? Jak skutky ver´  tak zneužil i vieru:

na milosť pamätá, lež nie na tvoje trudy...

oh beda! – – – – – – – – – – – – – – –

– – – – Hradný chrám...pred bránou množstvo ľudí

sa zháňa...profesor už chýrny v mníchu chudom –

hľa, výtky pribíja, tie výtky proti – bludom,

a trnú zvedavci, kým on sa vzdiali skromne,

jak kto sa odhodlal – – – – – – – – – – – – – –

– – – – – – Či na to svet dnes spomnie?!

Oj, spomnie – kdeby nie! Však, majstre, čujže kázne,

čuj – piesne, modlitby – však, mocne znejú, rázne ,

v nich rod tvoj s inými i Boha v zájmy priaha,

ha, chápeš? zrumenou i cirkev drahá:

tu mätie litera – tam podlé ľudské ciele,

blud na blud...lásky niet a mravy zdivočelé,

ten starý nepriateľ sa hýbe v chcení jaršom,

kým hymn tvoj nádherný sa bitevným stal maršom,

a Písmo? číta sa – no oči neotvára –

oh beda !! – – – – – – – – – – – –

– – – – – Dvorana! Mních stane pred cisára

na zraky tisícom a vierou posilnený

len jedno môže riecť, vo svätom presvedčení

na Boha spoľahnúc v tej súre – viac na nikom,

už nedbá, ak ho i vyhlásia heretikom,

jak Husa – upália! veď  jeho vec tá istá,

ku nebu vzhliadne, jak keď duša v boj sa chystá

na smrť a na život – – – – – – – – – –

– – – – – Ja, zrúc to, zvolám v žase:

Poď, majstre, nechaj snem a vystúp v časy naše,

si veľmi potrebný, hľaď vôkol, hneď s´ na čístom,

jak mnohý i z tvojich sa vodí s Antikristom,

a mnohý zvlieka šať a mnohý svätuškári,

tu zas kýs´ Herostat pre pletku seje sváry,

vznet tvoj už zhasína a pravdu vyznať? kto by??

veď treba pozor dať, či mocných nenazlobí...

oh, beda!!! – – – – – – – – – – – –

– – – – – – Luther poď!!! – – – – –

– – – – – – Ach, unikáš?! Hrob! na ňom

sa veľké meno skvie tým mojím slabým plamom...

nik!... v chráme sám som, sám, či lepšie – s trpkou mukou...

ó, kto mi uľahčí?? – – – – – – – –

– – – – – Jas zrinie sa spod oblúkov,

a lustre zjagajúc – hľa, kúpu stĺpy, steny

i erby stáleté...dokorán otvorený

vchod...hrbú veriaci, viac bedač – však i králi,

hej, hrnú bez konca, len keby miesta mali,

priestory zaplnia, chrám slávnostný spev schveje,

čím? vďakou? –  hrdosťou za veľkolepé deje!

kňaz vkročí pred oltár, kde umučenie Pána,

dva hroby u nôh zrieť –  len kvet a palma samá  

sem padá pohľadov z tých skvostných, plných vnútier,

sem práve – – – – – – – – – – – – – – – – 

– – – – – Cítiš ich? vstaň, ó – vstaň, prevrav, Luther,

jak s´ niekdy horlieval – i dneska zahrm v slove,

rec, čo ťa viedlo v boj, čo hnietlo ku obnove,

a tým, čo oslavou hrob venčia za ten výkon,

zjav – ó, zjav, žes´ bol tiež len skromným služobníkom

tamtoho na kríži, a nič viac! povedz  svetu,

nech slepci nevdojak ťa s Pánom nepopletú,

vstaň, Luther, hymn tvoj znie, len vlnot parinakším,

ó, vystúp, vzrástol hriech, dnes kázať – kárať načim,

a slabých posmeliť a spiacich vzbudiť trudom,

a znova pribiť vzkaz na dvere proti bludom,

a znova ustať tam, kde čujú všetky stavy

s tým: Ináč nemôžem, nech kto chce, čo chce spraví!

vstaň, Luther, vstaň  – oh, vstaň!!! – – –

– – – – – No, márne moje vzlyky,

ač v hrobe hrdina, však – kameň preveliký.

Jas! Lustre lejú jas, kým v očiach mojich mrká...

hah, cítim: tkla sa ma kás´ tajná – chladná ruka?

a čujem vravu, hoc vrie organ, zvučí chorál:

– Si kňazom, úkol tvoj! Nač si ma z mŕtvych volal?

káž v pravde!!... Zmĺkne spev... Vrav!!!...

                                                Kolená sa trasú...
Tíš! Rád by si zakričať – no, nepopadám hlasu,

a rád by vyložiť verš ktorejs´´ kapitoly

no, nikde Biblie...čos´ myseľ pokomolí,

bo údom neviem hnúť, jak kamenel by – zrejme –

cit dusnej úzkosti hruď do základov prejme...

– Mriem?? Pot ma zalieva – oh!!! – – – –

– – – – – Prezriem – ani zniku

po všetkom...v lenoške si sedím pri stolíku

a oči pretieram a nechcem veriť čare,

že som to doma – tu na tichej našej fare.