Viac života, viac pohyblivosti!

Na toto heslo veľkej misijnej slávnosti v Porúbke 1921 nadviazal Šenšel, aby aj toto podujatie “nového, sviežeho ducha luteránskeho povedomia vlialo do mnoho ráz skostnateného cirkevného života”. 

Mladosť 

Ľudovít Štefan Šenšel sa narodil na Veľký Piatok 13. apríla 1888 v Očovej, v rodine národne uvedomelého učiteľa Štefana Šenšela. Matka Ľudmila, rodená Izáková bola dcérou učiteľa Ľudovíta Izáka a Anny, rodenej Hodžovej, netere Michala Miloslava Hodžu. 

Citát:
Bieda učiteľa v Očovej, budova školy: dlhá chodba ju delila na dve rovné polovice. Na jednej strane bola obývacia izba, hodne priestorná; pohodlne sa zmestila v nej celá rodina i keď na noc i rezervná posteľ sa musela vytiahnuť. Vyhrievala ju mohutná kachľová pec. Rezervná posteľ bola akási truhlica, cez deň pod riadnu posteľ zatiahnutá. Za obývacou bola hosťovská; sem sme deti smeli len pri zvláštnych príležitostiach. Niže izieb bola kuchyňa a komora. Tu v kuchyni spávala – keď bola – slúžka. Na druhej strane dlhého pitvora bola učebňa. Bola priestorná, pohodlne sa do nej zmestilo vyše 130 detí. Otec ich naozaj toľko mával. (Ľudovít Šenšel) 

Po skončení štyroch tried ľudovej školy poslal otec deväťročného syna do Pešti, aby sa naučil po maďarsky a mohol študovať na gymnáziu. Nižšie triedy gymnázia vychodil Ľ. Šenšel v Banskej Bystrici, vyššie v Šoprone. Po maturite r. 1906 ostal Ľ. Šenšel až do r. 1910 v Šoprone študovať ev. teológiu, posledný semester štúdia absolvoval v Lipsku.

Edinburgh – Rázus 

Jeden semester v roku 1911 strávil Ľ. Šenšel vo Free College v Edinburgu za výdatnej pomoci dr. Roberta Williama Seton-Watsona. Spolu s ním dostal štipendium The Church of Scotland aj Martin Rázus. A tam, v Škótsku, sa začalo ich celoživotné priateľstvo. V románe Martina Rázusa Maroško študuje má Šenšel meno Braňo. A Maroš ho tam poriadne “zvozil”, lebo Braňa (Ľudovíta) zaujímalo veľa iných aktivít okrem štúdia.  

Ľ. Šenšel chodieval na prednášky pomerne málo. Napísal: „Nešlo mi tak o vedu ako o život.“ (Šenšel, Vlastný životopis). Pomerne často navštevoval múzea, kiná či divadlá. Ľ. Šenšel opisuje, že predstavenia v kine sa začínali už v ranných hodinách a trvali do večera. Návštevník mohol vojsť kedy chcel a sedieť tam trebárs až dovtedy, kým sa filmový pás nevrátil. Nepremietali sa teda celovečerné filmy, ale krátke niekoľkominútové ukážky, ktorých bolo mnoho. V divadle sa zase hrávalo jedno a to isté predstavenie niekoľko týždňov, až kým ho nevystriedala nové opäť predstavenie. Ľ. Šenšel napriek tomu, že nepatril
k futbalovým fanúšikom, navštívil aj medzištátny futbalový zápas na ktorom, ako uvádza, bolo asi šesťdesiattisíc divákov a hralo proti sebe Škótsko s Austráliou.
Písal: „Do hry sa nie veľmi rozumiem, ani ma nikdy nezaujímala. Ale keď sa hráči rozohrali a keď sa obecenstvo vžilo do hry, iba keď som zbadal, že aj ja nohu mimovoľne dvíham a len-len že som aj ja nerozkýval ju do kopu – tak ma to fanúšikovské ovzdušie fascinovalo”.

Odvtedy bol veľkým fanúšikom futbalu a konkrétne I. ČsŠK Bratislava (neskôr ŠK Bratislava, potom Sokol NV Bratislava, od roku 1953 Slovan Bratislava). Spomínam si, ako dramaticky vnímal priame prenosy v rozhlase, a veru neraz utŕžil za zlé výsledky Slovana buchnát nevinný rádioprijímač.

Šenšel bol Rázusovým najbližším spolupracovníkom v Slovenskej národnej strane, lúčil sa
s ním pohrebnou kázňou v Brezne 10. augusta 1937 na biblický text 2. Knihy Samuelovej (3,38) “Kníže, a veliké padá dnes v prach”. 

V Liptovskej Porúbke

Po kaplánčení v Dačovom Lome a v Príbovciach sa stala jeho celoživotným farárskym miestom Liptovská Porúbka. Nastúpil k tamojšiemu cirkevnému zboru v januári 1914 a zotrval tam do roku 1956. Zomrel 22. júla 1956 v nemocnici v Palúdzke.

Dovtedy chodievali porúbčianski evanjelici na Služby Božie, krsty, sobáše do Svätého Jána. 

Z kroniky evanjelického cirkevného zboru v Liptovskom Jáne uvádza tamojší kronikár Ján Paciga: 

“Tolerančný kostol v Jane bol postavený a posvätený na 1. adventnú nedeľu v roku 1785 a Porúbčania asi už vtedy tam patrili. Pred tým tak ako Svätojanci chodili do artikulárneho kostola v Hybiach. Keď v roku 1907 v Jáne kostol zhorel a pripravovali sa na stavbu nového, zháňali peniaze, robili zbierky, tak som v kronike čítal, že na každom zasadnutí presbyterstva a konventoch mal prvý ruku hore filiálny kurátor Maduda z Porúbky, že veru už oni ničím neprispejú, lebo sa chystajú postaviť v Porúbke svoj vlastný kostol. A veru ani neprispeli-pochopiteľne!”

A ešte sa traduje:
Išli Porúbčania-kmotrovci s bábätkom na krst do Jána. Zima bola, zohrievali sa cestou. V Jáne si už nespomenuli na meno určené pre dieťa. Tak povedali: Ján. A keď prišli domov zistili, že už jedného Jána doma mali.

Bez dokumentu: Hovorí sa, že na próbnu kázeň do Porúbky sa prihlásil Ľudovít Šenšel a Fedor F.Ruppeldt. Ruppeldta nezvolili vraj pre to, že sa chcel ukázať ako skúsený kazateľ po štúdiu v Edinburghu a kázal si dať na “kanceľ” (v školskej triede) pohár vody a počas kázne sa zopárkrát napil – ako presbyteriáni v Škótsku. To vraj ľudí pohoršilo a nebol zvolený.

Novovytvorený cirkevný zbor nemal ani kostol ani faru. V starej školskej budove sa konali Služby Božie, a pán farár tam učil náboženstvo, slovenčinu a dejepis. Čoskoro po svojom príchode, na jar roku 1914, tesne pred prvou svetovou vojnou, položil, so svojím mladým zborom, základný kameň budúceho porúbčianskeho evanjelického chrámu. A o štyri roky,
7. apríla 1918 vysvätil senior Šimkovič nový kostol a faru, dielo to významného architekta Milana Michala Harminca. Na Pamiatku Reformácie, 31. októbra 1916 doviezli do Porúbky vežové hodiny. Zbierali na ne len necelý rok a zostala na ne dlžoba vo výške 780 K z celkovej sumy 1780 K. Na sviatok Zjavenia, 6. januára 1920 oddali obetaví cirkevníci svojmu určeniu nový organ, zadovážený cestou firmy Stein z Kutnej Hory. 

Evanjelická cirkev – Liptovský Hrádok a Liptovská Porúbka 

Citát z http://www.ecavlh.sk/minulost
Liptovský Hrádok bol v minulosti diaspórou Svätopeterského zboru, do ktorého patrilo 7 obcí. Počas prvej republiky v mestečku narástol počet evanjelikov. V r. 1933, z iniciatívy seniorálneho dozorcu Ing. Juraja Martinku – riaditeľa štátnych lesov, podali žiadosť o udelenie štatútu fílie a tak bol Liptovský Hrádok pričlenený k Liptovskej Porúbke.  V r. 1936 sa stal jej dcérocirkvou. Myšlienka vytvorenia samostatného cirkevného zboru rezonovala
v Liptovskom Hrádku už pred niekoľkými desaťročiami a vyplynula z rastúcich aktivít a
z potreby mať priamo v našom meste svojho vlastného duchovného pastiera. Napokon
v r. 2014 celozborový konvent, po vzájomných niekoľkoročných úvahách a diskusiách, odsúhlasil rozdelenie cirkevného zboru Liptovská Porúbka na dva samostatné cirkevné zbory – Liptovský Hrádok a Liptovská Porúbka a to s platnosťou od 1.1.2015.

Aktivita cirkevných spolkov (SEJ, SEM) rástla, preto sa presbyterstvo rozhodlo postaviť zborový dom, ktorý by mohol slúžiť aj namiesto Služieb Božích, aj na kultúrnu činnosť. Projekt vypracoval renomovaný slovenský architekt Emil Belluš. Do práce sa v r. 1941 s nadšením zapojili všetci hrádockí cirkevníci. Pomáhali s láskou aj Porubčania. Dokončený bol r 1942. Hlavným organizátorom prác bol prvý kurátor fílie br. Ján Lovich. V kňazskej správe za r. 1943 čítame:

 „Otvorenie zborového domu sa konalo 3. novembra. Bola to radostná chvíľa. Prítomný bol brat biskup Vladimír Pavel Čobrda, ktorý mal slávnostnú prednášku za účasti okolitých kňazov, učiteľov a aspoň dvoch tisícok veriaceho ľudu z blízka i z ďaleka.“

Liptovský senior Ľudovít Šenšel bol farárom do r. 1956, v r 1933 – 1936 bol zborovým dozorcom katechéta Mikulášskeho gymnázia Ľudovít Neckár, v r 1936 – 1958 riaditeľ štátnych lesov Ladislav Dérer (neskôr, do nástupu totality, generálnym riaditeľom v Bratislave). Počet evanjelikov rástol, konali sa biblické hodiny a iné vnútromisijné a kultúrne aktivity. Veľkú zásluhu na tom mali najmä seniorálni kapláni Pavel Turis, Jozef Juráš a Leopold Pawlas, preto sa prenajala tzv. Láničkina vila na Hradnej ulici. Pre ilustráciu: okolo r. 1940 má fília okolo 400 členov a SEM 42 členov.

Koniec citátu.

Šenšel sa venoval v Porúbke aj obecným a občianskym záležitostiam. Dvadsaťsedem rokov bol urbárskym zapisovateľom, založil Úverové a potravinové družstvo. 

Zoznam jeho činností v najaktívnejších rokoch zaberá veľa riadkov:

evanjelický farár, liptovský senior, správca a predseda spolku Tranoscius, zástupca Tranoscia v Slovenskom rozhlase v Bratislave, vedúci komisií, ktoré zostavovali prídavky slovenských duchovných piesní k Zpěvníku evanjelickému a Tranosciu, člen Bibliu prekladajúcej komisie, člen prípravného synodálneho výboru, člen výboru Spolku slovenskej evanjelickej diakonie, člen výboru sirotinca v Liptovskom Mikuláši, generálny presbyter a člen generálnej školskej rady, člen komisie pre kňazské skúšky. Zaslúžil sa o spracovanie učebníc náboženstva pre ľudové a učňovské školy. Jeden zo zakladateľov časopisu Tvorba, redaktor Cirkevných listov, Tranovského kalendára, predseda Hurbanovej evanjelickej literárnej spoločnosti, v ktorej vychádzali diela z oblasti literárnych, kultúrnych a cirkevných dejín.

Mimocirkevné aktivity: činný v Jazykovednom odbore Matice slovenskej, ktorú musel z politických dôvodov dvakrát opustiť (Slovenský štát, boľševizmus), člen čítankovej komisie pre stredné školy v Bratislave, člen Ústrednej knižničnej rady v Turč. Svätom Martine, člen výboru Vedeckého ústavu pre zahraničných Slovákov v Bratislave, podpredseda Rázusovej Slovenskej národnej strany, jej zástupca v Krajinskom zastupiteľstve, predseda Matice slovenskej a predseda Červeného kríža v Liptovskom Hrádku, člen konzorcia Národných novín, spoluorganizátor občianskeho protifašistického odboja, predseda Revolučného národného výboru pre Horný Liptov počas SNP, funkcionár Demokratickej strany (po roku 1945), ktorú zastupoval ako poslanec v Slovenskej národnej rade.
Po nástupe komunizmu musel ustúpiť zo svojich viacerých funkcií, venoval sa cirkevnému životu. 

Rodina

Ľudovít Šenšel sa oženil s Darinou Eugéniou rodenou Trnovskou (* 1896) zo Svätého Mikuláša. V Liptovskom MIkuláši ich zosobášil 28. júla 1920 biskup Jur Janoška.  Ich dcéra Darina Ľudmila (*10.5.1920) sa vydala za porúbčianskeho kaplána Jozefa Juráša (*1. mája 1912), sobášil ich Ľudovít Šenšel v Liptovskej Porúbke 28. októbra 1942 (provokatívny termín!). Syn Ivan Štefan Šenšel (*27. apríla 1923) sa oženil s Vierou Šlaukovou (*5.2.1927)
z Porúbky. Sobášil ich Ľudovít Šenšel v Liptovskej Porúbke 29. júna 1951. V Porúbke krstil aj svojich vnukov: Jurášovcov Ivicu, Jána, Danicu, Šenšelovcov Jána, Ivana a Pavla.

Deti aj vnuci oslovovali rodičov, resp. starých rodičov po očovsky ňaňo (neskôr ňaňoš) a ňaňa.
Ľudovít Šenšel si vrúcne si želal, aby posledným miestom jeho odpočinku bola Stráň, kopec nad Porúbkou. Hovorieval: "Tu by som chcel ležať. Je tu pekný výhľad na Kriváň, na náš kostol, aj na Porúbku." 

Tak sa aj stalo. Zomrel v nemocnici v Palúdzke 22. júla 1956, rodina bola pri umieraní. Mama poslala sestry aj mňa do kina v Mikuláši! Dodnes si pamätám na niektoré scény z českého rozprávkového filmu. Aj na to, že staršia sestra Ivica stále, aj v kine, plakala.
Keď sme sa vrátili do nemocnice, ňaňoš už bol mŕtvy.

Slovenské národné povstanie 

Šenšel bol spoluorganizátor občianskeho protifašistického odboja, nekompromisný v odboji proti politike Slovenského štátu.
Jedného dňa prišli za ním na faru predstavitelia miestnej organizácie komunistickej strany (Ľudovít Gerek a ďalší) podali mu ruky a vyzvali ho na spoluprácu. Súhlasil, tak sa stal predsedom ilegálneho revolučného národného výboru (RNV) v Liptovskej Porúbke, okresného RNV pre Horný Liptov. Tajomníkom bol jeho zať Jozef Juráš. Po vojne sa Šenšel vybral do obecného úradu na poradu, ale podaktorí ho vyhnali, ako spiatočníka. 

Po potlačení povstania (fašisti ho stale hľadali ako “oberpartizána Zenzela”) sa Šenšel skrýval u priateľa vo Vyhniach a pomáhal mu v jeho konzume. Bol tam veľmi obľúbený, keď namiesto octu načapoval kupujúcemu borovičku.

Napriek všetkým výhradám voči Slovenskému štátu odsudzoval to, že Tisa obesili a že mu nedali milosť.

V roku 1945 bol ocenený Československým vojnovým krížom Za zásluhy 1. stupňa

Pri prvom výročí Slovenského národného povstania, 28. augusta 1945 sa viezli na korbe nákladného auta účastníci osláv. Pri Medzibrode sa auto prevrátilo (údajne sa chcel šofér vyhnúť srnke) a všetci cestujúci popadali do priekopy. Tá bola, našťastie, taká úzka, že auto ostalo visieť na jej okrajoch. Ináč by to bol katastrofa. Jeden maturant zahynul,  pravda, zranených bolo veľa. Najviac snáď práve Šenšel. Predsedníctvo SNR zakúpilo veniec, pán biskup Čobrda mal napísanú pohrebnú kázeň, keď sa vybral aj s kolegami do nemocnice rozlúčiť sa s pánom seniorom. Ticho kráčali chodbou a hľadali pacienta. Zrazu spoza jedných dverí sa ozval známy hlas: Starká, kde mám okuliare? Dolámaný, dobitý už chcel pracovať. Zlomeniny mu spôsobili fyzické problémy navždy, ale duch ostal svieži.  

Emeritný biskup Vladimír Čobrda potom (s povolením úradov) predniesol na jeho pohrebe kázeň, pripravenú pred jedenástimi rokmi. 

Tranoscius

Ľudovít Šenšel písal vo svojom životopise „Od roku 1930 som bol predsedom Spolku Tranoscius, a potom aj jeho správcom, majúc na starosti jeho ideové vedenie.
Predsedníctvo prevzal som z rúk biskupa Dr. Juraja Janošku. Pričinil som sa, aby Tranoscius bol vydavateľom nielen náboženskej literatúry, ale aj mimonáboženskej, teda svetskej. Toto bolo potrebné najmä za Slovenského štátu, keď sme na Slovensku nenašli nakladateľa, ktorý by sa bol opovážil vydávať diela vyslovene protifašistických autorov. Medzi spisovateľmi, ktorých sme zgrupovali vôkol seba, boli Janko Jesenský, (ktorý v tie časy, keď mal hmotný nedostatok, dostal od Tranoscia niekoľko desaťtisíc závdavok na diela, o ktorých sme vtedy vôbec nemohli vedieť, či ich niekedy bude vôbec možno vydať), potom Ján Poničan, Kazimír Bezek, Pavol Horov, Ján Brezina, Július Lenko, Miloš Krno, Štedan Žáry, Ferdinand Gabaj, Margita Figuli, Zora Jesenská“.

A ešte jedno meno  svetoznámeho spisovateľa pridávam ja: Karl May!!! Šenšel vybavil licenciu na vydávanie jeho románov o šľachetnom náčelníkovi Apačov Winnetuovi a jeho 

bielom bratovi Old Shatterhandovi. 

S menom Ľudovít Šenšel sa staršia generácia stretávala od mala. V nedeľných školách evanjelickej mládeže, na stránkach Tranovského kalendára, v časopisoch a knihách. Neskôr pri konfirmáciách dostávali Novú zmluvu, ktorú redigoval Ľudovít Šenšel. 

Politik

Ľudovít Šenšel bol aktívny aj v politickom živote. Pôsobil vo funkcii podpredsedu Slovenskej národnej strany, ktorú zastupoval v Krajinskom sneme v Bratislave. Po oslobodení v 2. sv. vojne bol funkcionárom Demokratickej strany, ktorú v rokoch 1945 – 1946 zastupoval ako poslanec Dočasného národného zhromaždenia ČSR v Prahe, v rokoch 1946 – 1948 v Slovenskej národnej rade. Po nástupe komunizmu v roku 1948 bol zo všetkých funkcií odvolaný.

Rozšírený výkonný výbor Slovenskej národnej strany, ktorý zasadal 23. novembra 1938 v Žiline, sa skoro jednomyseľne vyslovil proti spojeniu s HSĽS. Nasledovali dlhé rokovania (nie však neočakávané) s HSĽS a 15. decembra 1938, opäť v Žiline sa rozišiel výkonný výbor SNS. Po ostrej debate proti spojeniu s HSĽS (do Hlinkovej Slovenskej národnej jednoty) hlasovalo šesť členov výkonného výboru SNS (Ľ. Šenšel, O. Škrovina, J. Paulíny-Tóth, M. Kvetko, J. Kavada, Š. Adamovič), ktorí sa vyslovili za rozpustenie Slovenskej národnej stany. Veľká časť členov SNS do HSĽS nevstúpila.
Na činnosť v SNS Šenšel spomínal: „Najprv som sa stal členom okresného výboru v Liptovskom Mikuláši, kde som vedeniu okresu hodne starostí narobil. Potom sa stal kandidátom senátorstva, keď ľudáci národniarov oklamali. Našiel by sa u mňa list Martina Rázusa, kde sa ponosuje, že spolupráca s Hlinkom je nemožná pre jeho prevrátené mravné názory. V roku 1936 stal som sa členom Krajinského zastupiteľstva“.  

Na internete so našiel tento doklad o činnosti Šenšela v Demokratickej strane. 

Prozatimní Národní shromáždění republiky Československé

• Porevoluční (prozatimní) Národní shromáždění, poslanec od 21. 10. 1945 do 16. 5. 1946

Záznam jmenného rejstříku

ŠENŠEL Ľudovít
DS

Slib vykonal 1, 28. X. 1945; 6.

Volba verifikována 21, 15. I. 1946; 3.

Byl členem výb. inform., inkompat. (náhr.) a kult.

Řeč v rozpravě:

o státním rozpočtu pro rok 1946 (t. 301), skup. kult. a fin., a o prohlášení min. financí Dr. Šrobára z 5. III. 1946.

41, 27. III. 1946; 63.

Aj túto zápisnicu zo zasadnutia pléna Slovenskej národnej rady zo dňa 26. mája 1945: 

https://www.nrsr.sk/dl/Browser/DsDocumentVariant?documentVariantId=42462&fileName=zazn.pdf&ext=pdf

Šenšel, str. 12 – 22, zoštátnenie cirkevných škôl

Učiteľ 

Počas 1. svetovej vojny, keď učitelia museli narukovať, prevzal úlohu učiteľa v ľudovej školy v Liptovskej Porúbke (slovenčina, náboženstvo, dejepis). 

Po prevrate v roku 1918 prijal Šenšel miesto učiteľa (ako “smluvný učiteľ”) slovenčiny a latinčiny na Hodžovom gymnáziu v Liptovskom Mikuláši (1918 – 1930). Jeho žiaci, neskôr významné osobnosti našej kultúry, na neho spomínali ako na prísneho, priam nekompromisného profesora. Neskôr Andrej Plávka napísal: “Až oveľa neskôr sme si uvedomovali, že Šenšelova prísnosť bola skôr otcovská, ale aj akási vlastenecká a mala svoj ušľachtilý zámer  vychovať dobrých Slovákov, hrdých na svoj jazyk, na svoju kultúru a históriu, o ktorej sa vždy hovorievalo, že jej vlastne nemáme…” 

A Plávkovi prisvedčali aj ďalšie osobnosti, Šenšelovi žiaci z rokov 1918 – 1927. Básnik Július Lenko, literárni vedci Rudo Brtáň a Milan Pišút, hudobný skladateľ Dušan Pálka, spisovateľ Dobroslav Chrobák, maliar Vladimír Droppa, lekár, esejista, básnik Pavol Strauss a ďalší.

Šenšel organizoval so svojou triedou aj vlastivedné vychádzky, čo dokazuje Ročná správa školy za školský rok 1925 – 1926.

Citát:
Na školských vychádzkach a výletoch boli nasledujúci: 19. sept. 30 žiakov III. B triedy pod vedením sml. prof. Ľud. Šenšela do hrádockých hôr. (Poldňová vychádzka.)
18. júna 31 žiakov III. B triedy pod vedením smluv. prof. Ľudevíta Šenšela pri Piatich spišských plesách.
V gymnáziu pôsobil do roku 1930, keď bol zvolený za liptovského seniora (do roku 1952, potom už nedostal štátny súhlas). Ale slovenčine sa venoval aj potom, napríklad v Slovenskej reči (1933—1934) poukázal na nezrovnalosti nášho pravopisu pri písaní veľkých písmen.

Roku 1921 napísal Šenšel priekopnícku prácu Slovenská štylistika, ktorá vyšla v dvoch vydaniach (1921, 1928). Knihu však ministerstva školstva a národnej osvety neschválilo, lebo vraj nevyhovovala koncepcii čechoslovakizmu, ktorú presadzoval prof. Pražák. Hoci bol jej autorom jazykovedec-amatér, jej odbornú erudovanosť hodnotí vysoko slovenská jazykoveda ešte aj dnes. Pripravoval aj ďalšie dielo Poetika…, ale povinnosti, ktoré mu pribúdali, mu už nedovolili  dielo dokončiť. 

Citát SLOVENSKÁ REČ, časopis pre výskum slovenského jazyka 54/41989/2:
Nás zaujímajú Šenšelove publikácie a články z oblasti slovenského jazyka. Pre 3. a 4. roč. stredných škôl i pre verejnosť pripravil Slovenskú štylistiku (1921, 1928) a bol spoluautorom dvoch čítaniek pre 1.a 2. triedu stredných škôl (1931, 1932). V Slovenskej reči (1933—1934) poukázal na nezrovnalosti nášho pravopisu pri písaní veľkých písmen.
Šenšelova štylistika má tri časti: 1. štylistika z gramatického hľadiska, kde sa hovorí o výbere gramatických a lexikálnych prostriedkov skôr z hľadiska normy a jazykovej kultúry ako štýlu, 2. správnosť štýlu, krátka stať o vlastnostiach dobrého štýlu, 3. krása štýlu — najrozsiahlejšia časť, v ktorej sa autor zaoberá syntaktickými a lexikálnymi prostriedkami, ale viac z hľadiska teórie literatúry a jazykovej kultúry. Ako prameň poslúžili autorovi najmä Slovenské pohľady a Czamblova Rukoväť. Šenšelova Slovenská štylistika je zaujímavá a v mnohom podnetná aj pre dnešného čitateľa. Svojou knihou o štylistike sa Ľudovít Šenšel natrvalo zapísal do dejín slovenskej štylistiky. (KONŠTANTÍN PALKOVIČ, pracoval v oblasti výskumu dejín slovenského jazyka, slovenských nárečí a výskumu slovenského spisovného jazyka, najmä pravopisu a jazykovej kultúry, v r. 1961 –1966 pracovník katedry slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, v r. 1966 – 1985 katedry Slovenského jazyka FF UK (odborný asistent).

Spolok Martina Rázusa vydal v týchto dňoch faksimile prvej Slovenskej štylistiky. Publikácia obsahuje výnimočnú štúdiu profesorky PhDr. Daniely Slančovej, CSc, z katedry slovenského jazyka Inštitútu slovakistiky a mediálnych štúdií na Filozofickej fakulte Prešovskej univerezity v Prešove. Predslov napísal Ján Juráš. 

Bohatý a plodný život. Silná osobnosť, silno veriaci, nezlomný za Slovenského štátu i za komunizmu. Jeho podklady pre kádrový posudok nepodliezajú, je v nich korektný, ale sebavedomý. 

Bratislava, marec 2023
Ján Juráš